zara

Dohodli sme sa, že sa stretneme v piatok po práci. Priateľky. Vieme o sebe všetko. Vieme jedna o druhej veci čo nevedia o nás ani naši manželia. Poznáme sa ešte z čias pred nimi. Konečne sme sa stretli a zašli do jednej z blízkych reštaurácií. Prítmie piatkového popoludnia už bolo v miestnosti. Malé stolíky a všade červený zamat. Svetielka nad stolom zachovávali  intimitu chvíle nášho stretnutia. Sadli sme si a  smiali sa na tom, ako sa naše životy  pomaly menia. Jedna druhej rozprávala podobné situácie čo sa za posledný týždeň doma prihodili. Zaujímavé, že ešte aj záclona nám doma obom spadla z kuchynského okna. Priateľské puto tak silné sa ešte nikomu z nášho okolia nepodarilo pretrhnúť. Jedna od druhej môžeme kedykoľvek žiadať pomoc, vieme obe, že nikdy neodmietneme. A predsa nepožiadala o nič žiadna z nás. Až včera, ma poprosila nech ju, ak by náhodou potrebovala podržím u manžela. Neveriacky som pozrela na ňu a spýtala so o čo ide. Vyrozprávala mi príbeh o mužovi, čo jej vstupuje do života, bez opýtania sa tam vkráda a láme jej srdce. Črepiny nevie skladať, a ani nechce. Páči sa jej ten nový záujem, to dvorenie a milé slová, ktoré doma už nie sú tak časté. Všetko sa stáva samozrejmosťou.

Po večeri už ostalo len ticho. Spracovávala som v hlave čo som sa dozvedela. Čo s tým? Ako sa mám zachovať? Čašník nám priniesol ako pozornosť podniku štrúdľu s kopcom šľahačky. Pustili sme sa do nej a vtedy som musela prirovnať jej príbeh k tej šľahačke. Povedala som pozri, zješ to nádherné biele ľahké a vzrušujúce sladké opojenie. Zostane ti tá chuť v ústach ešte pár minút, potom sa rozplynie a ty ju zaješ starou dobrou klasickou štrúdľou, ktorej chuť si vieš vyvolať aj sama na jazyku, tá sa nemení. Ostáva. Vždy je síce rovnaká, ale sladká a voňavá, je tvoja, máš ju v ústach navždy. Stojí za to ten ľahký biely rozplývajúci sa kopec šľahačky? Premýšľaj prosím.......Ja verím, že premýšľa, neviem, či by som vedela klamať, dúfam, že nebudem musieť....