zara

          Strach, kolená sa mi trasú, ruky potia a také to mrazivé svrbenie po celom tele. Mám strach, nikto mi nechce uveriť, nikto kto ma pozná nemôže uveriť, že sa bojím. Samú ma to hnevá a tak veľmi by som sa chcela toho strachu zbaviť, ale nejako mi to nejde. Čoho sa vlastne bojím? Šoférovania. Zdá sa to smiešne, pokojne si sadnem na motorku a vozím sa, nevadí mi rýchlosť ani to, že sa mi sem tam šuchne noha o asfalt. Auto sa šoférovať bojím. Prečo? Havária. Havária mojej sestry, sedela som na sedadle spolujazdca a bola som tehotná s mladšou dcérkou, už dosť tehotná, staršia sedela vzadu s babkou, sestra nabúrala tak, že si neviem spomenúť na nič, akurát na to, že som stála s dcérou na pohotovosti a triasla sa ako osika, chvalabohu všetko dopadlo dobre. Akurát auto sme roztrepali na márne kúsky, neviem ako je možné, že nás nie, že sme ostali celé.  Len strach, že do mňa niekto vrazí mi ostal celý, šoférujem s ním hrozne nerada, štve ma, že som neschopná preniesť sa cez ten strach. Šoférujem len keď musím, a musím väčšinou keď sa ide z nejakej dobrej oslavy, môžem byť aj sama na ceste, kolená sa trasú, ruky potia a srdce tlčie ako zvon, od strachu. Neviem čo s ním, neviem sa ho zabaviť. Paradox celého môjho strachu je ten, že sa mi to šoférovanie veľmi páči. Moja šéfka je psychológ, vie poradiť a celkom jej to ide, ale môj strach sa jej zatiaľ zo mňa nepodarilo vyhnať.  Tak čo s ním ???