zara

Lasky ma včera v komente vyzval, že je mu treba vedieť kde je klikanec do vyššieho levelu manželského. Odpovedala som, že nech pošle Laskycu, ale mám chuť vám to povedať. Čisto môj pohľad, ženy ak som vás niečím nahnevala, osparavedlňujem sa, nebol to úmysel.

1. level:  Keď manželstvo stojí na základoch rodinného šťastia ešte nevedomých mladučkých a neskúsených osôbok. Nuž prežila som ho ako každá mamina, ráno vstaneš opatríš dieťa, manžela nakŕmiš, ach teda dieťa nakŕmiš, a manžela vlastne tiež, dieťa dáš spinkať a manžela pošleš do práce, nezabudneš mu prízvukovať aby si dal pozor. Ako mladá mamina si trénuješ na manželovi ako sa vychováva. Celkom zabudneš na to, že on je dospelý a to dieťa je doma s tebou. Takže toto sa opakuje dokola každé ráno. Obed je to isté a večer, príde manžel z práce a ty vychovávaš ďalej, vety tipu kde si dal tie topánky, vyzuj si ponožky, nenehávaj si tie veci na stoličke a poď už jesť on iste uvíta a je šťastný, že zrazu koľko pozornosti až do vtedy kým neodpadneš únavou v posteli a odmietneš jeho chute na nejaké to láskanie. Takto to trvá pár rokov u nás asi šesť .No zistili sme, že sa treba prekliknúť do druhého levelu, lebo v tom prvom je akosi tesno.

2. level: Deti podrástli a to je čas dať ich do kolektívu, tam samozrejme hneď ochorejú a tvoja práca ide bokom, týždeň pracuješ, týždeň opatruješ choré dieťa. Klasický syndróm nič nestíhaš. Ani doma ani v práci. Nervy tečú a manžel len pozerá ako rýchlo zmiznúť z baráku aby nedostal nejaké výchovné rady od teba a nemusel riešiť sopľavé vreckovky na zemi a nedovarené studené jedlo v chladničke plnej detských vitamínových bômb. Ak nezmizne z dosahu tak všetko čo chytí do rúk neurobí podľa tvojich predstáv a napätie stúpa. Ty chceš aby bol s tebou a pomáhal, on chce pomáhať ale nedostane za to nič len samé kritické holé vety. Vtedy premýšľaš čo sa to stalo, prečo už nie je taký milý a nepočúva tvoje vzdychanie ako keď ste spolu začínali. Prejde znova pár rokov a zistíš, že sa motáš v neustálych zmätočných situáciách, kričíš na deti na manžela a zisťuješ, že si len slúžka tých osôbok, ktoré ťa milujú za varenie, a pranie. No toto bol ten najťažší kúsok. Stopla som ho po ani neviem koľkých mlčiacich dňoch. Ale vydržali sme. Tlačítko do tretieho levelu sa núkalo ale mne sa nechcelo stláčať. Zvyk na toto obdobie ma síce ťažil ale zmena ma neťahala. Ticho liečilo ubolenú dušu a hlava sa krútila len okolo domácich úloch, hrncov a handier. Dievčatá rástli a naraz som zostala doma sama. Nikto nebol hladní a veci boli opraté nejako automaticky, jedlo teplé a chladnička plná dobrôt. Tak som stlačila tretí level.

3. level: Ten žijem s ľahkosťou maminy a manželky, ktorá si užíva život. Nerozčuľujem sa keď je prach na skrini alebo telke, nevadí mi keď idem von s kamoškami a nemám navarené, nevadí mi keď manžel frnkne na motorke na výlet. Sadnem si a čítam, alebo si píšem sem, rozprávam sa s dcérami, žijem si nádherný kľudný život, nikoho nenútim aby si odložil veci, aby bolo čisto vyupratované, je mi jedno kedy sa umyje riad, alebo či máme mlieko. Nejako som vypustila tie banality na ktorých nestojí svet, takže kino, zábava, knihy, telka, internet, cestovanie, nakupovanie. A otázky tipu čo si tu robila celý deň keď je taký binec počúvam, ale neodpovedám na ne útokom len s úsmevom na tvári poviem no nič miláčik. Nechcelo sa mi. A pobozkám ho na líčko. Pritúlim sa k nemu a je mi fajn. Zistila som, že prvé dva levely boli síce pekné a zároveň ťažké, ale myslím, že by to mohlo byť aj zábavnejšie. Len si netreba robiť ťažkú hlavu z vecí čo sa dajú riešiť len obyčajným rozhovorom pri rannom kakae alebo čajíku. Iste bolo treba prekonať aj tie dva prvé levely ale ten tretí sa žije už sám, ľahko a optimisticky si vychutnať rodinné šťastíčko a nehádať sa, nekričať je jednoduché len treba chcieť. A ja chcem a veľmi.