zara

         Sedela v parku na lavičke a čítala knihu. Nebola to žiadna modelka,  bola len neuveriteľne začítaná do písmeniek, ktoré jej poskakovali v zreničkách ako vrabce na fontáne. Prešiel okolo nej asi päťkrát. Ani len nezdvihla hlavu. Prisadol si. Ona nič. Vstal a obišiel ju ešte raz. Čítala ďalej. Stále nevedel ako ju osloviť. Bývali na tom istom internáte už tri mesiace. Chodievali v ten istý čas na električku, chodievali v ten istý čas na obedy. Stále ju videl len začítanú. Mala dlhé havranie vlasy a jemne sa jej vlnili v niekoľkých obrovských vlnách. Nosila ich stiahnuté do chvosta. Oči čierne ako uhlíky a a tenučké pery. Pleť ako porcelánová bábika. Farbu mala presne takú istú ako vídaval na výstavnom exponáte jeho babky v spálni na posteli. Bábika tam sedela na vankúšoch a jej porcelán sa leskol v každom slnečnom lúči inou farbou. To ho priťahovalo na začítanej kráske. Chcel sa dotknúť toho bieleho líca, chcel sa maznať s tenučkou vrchnou perou. Vzrušovala ho predstava akú farbu tela by videl keby stála pred ním nahá. Chcel by ju fotiť. Bol to jeho koníček. Doteraz fotil len samé autá a vlaky, stromy a domy. Keď videl ju, vedel, že to bude fotka ako z čias kráľov a kráľovien. Presne vedel, že čiernobiely záber jej tváre by bol neskutočne nádherný, nič len čierne vlasy a oči a tá biela zamatovo porcelánová tvár. Keby sa mu podarilo vrchnú peru dostať do malého jemného úsmevu, fotka by ožila ako večerná obloha, keď vykukne  prvá hviezda a zasvieti na cestu všetkým tulákom. Sedel pri nej a ona sa začala smiať. Ten smiech prerušil jeho myšlienky a roztrhal obraz dokonalej krásky. Pozrela na neho a úsmev jej zamrzol na tvári.

 „ Smej sa, prečo si prestala? Si nádherná keď sa ti chveje telo smiechom.“

Zavrela knihu. Vstala. Nič nepovedala a vybrala sa na odchod. Bol to on. Chalan s foťákom, čo ho videla všade. Ráno, na obed. Vždy bol v jej blízkosti. Akosi sa cítila bezpečne, keď vedela, že je stále v jej stopách. Nebála sa ho.

„ Počkaj, kam ideš? Konečne si prestala noštekom vŕtať do písmeniek a odídeš bez slova?“
„ Som Anna“, podala mu ruku a usmiala sa. Usmiala sa celá, oči sa usmiali a pery sa pohli, zatriasla sa v každom kúsku svalov.
„ Viem, poznám ťa už tri týždne, Patrik.“
„ Viem, tiež ťa poznám už tri týždne Patrik.“ Jeho meno  nežne vykĺzlo z úst, jazyk sa s ním pohral a dal pozor aby sa nezakoktala, lebo srdiečko jej zastavovalo dych.
„ Teší ma, že som sa nestratil niekde v knižnici, keď si tvár sklonila do knihy, mal som pocit, že nežiješ.“
„ Ale kdeže, vtedy len začínam žiť. Žijem ten príbeh čo čítam, raz som v Egypte, raz som len tak niekde na lodi, je to vzrušujúce, prenášať sa stáročiami a miestami, milujem knihy.“

Pohladila tú čo práve držala v rukách. Jej ruka bola presne taká ako tvár, biela nepoznačená slniečkom. Vedela, že ju chce fotiť.

„ Anna, chcel by som tvoju tvár odfotiť.“
„ Dobre“

Povedala s ľahkosťou, myslela si, že je to len preto, že ju oslovil kvôli foteniu, inak by to už asi spravil dávnejšie. Keby ho vzrušovala tri týždne by sa neostýchal.
Odkráčali spolu na internát. Usadil ju v kresle, uvaril jej čaj a pripravoval si fotoaparát a pozadie na stene. Sledovala jeho jemné ruky, u  chalana nezvykle jemné.
Sadla si na malú skrinku, za ňou bola šedo-biela tapeta, jemný vzor špinavosti. Nádych prachu. Páčila sa jej tá vzorka.

„ Tak ako si mám sadnúť? Mám sa usmiať, alebo mám byť smrteľne vážna? Tak povedz Patrik čo by som mala urobiť?“

        Pozeral na ňu zo všetkých uhlov, skúmal svetlo a menil jej sklon tváre, rozhodol sa, že nebude nič siliť, zobral foťák a fotil, stále cvakala spúšť, ona sa usmievala, vyplazovala jazyk, zatvárala oči, a špúlila pery, potom ostala len tak bez pohybu, sedela a pozerala na jeho ruky. Vyzliekla si tričko. On zmeravel a zbadal prsia v čiernej športovej podprsenke, nádherné, akurát do ruky, úplne rovnaké, tvrdé a mladé. Páčili sa mu. Videla to a tak si vyzliekla aj podprsenku.. Fotil ju, spúšť cvakala, chcel sa jej dotýkať nie cez objektív ale rukami, ústami a srdcom. Podišiel k nej. Položil foťák a pohladil ju po alabastrovom líci, bol nežný, nenásilne, láskavo skĺzla jeho ruka na šiju. Postavila sa a on jej stiahol z kadier sponu. Havranie vlasy sa rozsypali po ramenách až k prsiam. Stál a hľadel na porcelánovú bábiku. Nevedel kam až môže zájsť, bál sa, že je to len sen, že Anna sa mu vtesnala už aj do snov. Ona stála a pozerala mu spýtavo do očí. Chcela aby neostal len pri fotení, chcela sa s ním milovať.
       Patrik túžil bozkávať jej ramená, krk, oči, pery, chcel ochutnať ako chutí porcelán. Chcel vedieť či je studený alebo teplý, či je sladký alebo slaný, chcel cítiť ako vonia ten alabastrový obraz knižnej krásky Anny. Cítila jeho roztúžený pohľad na svojom tele a chvela sa nedočkavosťou, čo urobí, nezľakne sa, neutečie pred jej chladnou bielou krásou ?

Bude aj pokračovanie  :)