zara

         Hanbím sa byť šťastná. Hanbím sa byť veselá, a zaľúbená. V dnešnej dobe a v mojom okolí sa šťastie, láska a radosť nenosí. Prečo? Neviem, premýšľam nad tým už pár dní. Všade naokolo, samá nevera, rozvod, samé hádky, nič nefunguje. Sedím s kamoškami na káve a nemám sa na čo sťažovať. Počúvam ako je u nich doma ticho, alebo krik, počúvam ako deti neposlúchajú, aké sú hrozne tvrdohlavé, ako sa im nechce učiť. Počúvam ako sa im nedarí v práci, ako ich kolegovia a kolegyne ohovárajú,  aké podrazy sú najnovšie, moderné. Počúvam, že ľudia sú zlí, povrchní, ako sa predbiehajú byť najlepší, najšikovnejší, najmúdrejší. Pozerám telku vidím ako sa otec súdi s matkou o deti, ako sa hádajú pri rozvode, ako on zbil ju, ona napadla jeho, ako sa stratilo pubertálne dievča. Pozerám na tento svet, a vidím, že sem nepatrím, nemôžem sa sem nejako vtesnať.

        Všade len samé negatívne veci. Tíško si  žijem šťastný život, aj keď bez peňazí, bez kopca majetku, bez nejakých závratne drahých dovoleniek, bez plesu v Opere, do kelu ani len problém každodenný ranný neriešim či si mám čo obliecť, alebo nemám. Je mi to jedno. Tak by som rada sedela na tej káve a smiala sa na vtipoch, alebo ohovárala babu čo sedí vedľa pri stole a nedokonale sa snaží tváriť, že vlastne na nikoho nečaká. Rada by som sa bavila o tom ako niektorej manžel varil a presolil, alebo ako zafarbila prádlo v práčke. Ale nie, toto už nikto nerieši s nadhľadom a úsmevom na tvári, všetko je tragédia, a čím viac sa podarí niečo pobabrať tým viac ste stredobodom spoločnosti. Som na kraji, síce viem pobabrať, ale neviem z toho spraviť problém a ešte k tomu neriešiteľný.

       Tak asi som to tu pomotala trošku, ale jedno viem, pokiaľ človek príde o zdravie a ide mu o život to je tragédia, ostatné sú všetko len zanedbateľné problémy. A vtedy si to každý uvedomí, príde na to, že hádka o tom či je doma manžel, alebo manželka načas, a či je navarené, nakúpené, alebo opravená zásuvka sú hlúposti, či si decko upratalo v izbe a či má najlepšie známky v škole nie je dôležité. Idem si ja teda žiť ten nehanebný šťastný a spokojný život zavretý v stenách nášho bytu. Nepatrí sa mi vystrkovať a usmievať sa, keď ľudstvo trpí, a sťažuje sa. Nemám sa na čo sťažovať. Žijem to čo som si sama zariadila, mám to, čo som si sama vybrala. Však ma nikto nenúti chodiť do práce kde chodím, nikto ma nenútil vydať sa za chlapa ktorého mám, nikto ma nenútil porodiť deti, nikto netrvá na tom, že musím mať najlepšie auto, obrovský barák, nenútia ma mať najšikovnejšie deti, nikto nestojí nadomnou a nenúti ma trpieť a mať zlomené srdce, všetko je to len moja vec, rozhodnúť sa a žiť tak ako chcem ja.

      Tak sa idem hanbiť za svoje šťastie.....