zara

„ O ôsmej porada u mňa, zoberte si zápis z predošlej a prejdeme si pekne bod po bode čo treba stihnúť.“

A v tomto momente jej vety som vypla zvuk, vytiahla som si cigaretku a zavolala som ju nech si ide zapáliť, veď keď tá práca počkala do teraz hádam desať minút už nikoho nepoloží na lopatky. Sadli sme si pred budovu v ruke káva v druhej cigaretka a začali klebety. Milujem klebety mojej šéfky:

„ No musím vám povedať klebetu...“

Vždy začne tak tajomne akoby sa kolega vyspal s upratovačkou, alebo akoby sa údržbár zaľúbil do nejakej mladej babenky vedľa z budovy a pritom je to taký nezmysel, že ani nestojí za týchto pár písmeniek. Sedela som pri nej a myšlienky blúdili kdesi úplne inde, nevedela som sa sústrediť na jej klebety. Dym s cigarety stúpal k slniečku a vánok sa s ním pohrával. Pekný obraz. Dofajčili sme a porada. Nič dôležité, samá klasika, dokola tie isté papierovačky. Tak som si nakreslila dobré tri hárky  papiera čo mám robiť. Akoby som nevedela, kde som prestala, keď som išla dovolenkovať. No nevadí, aj tak mám šéfku rada. Zapla som služobný mobil a začalo to ťukanie.. ťuk, ťuk, medzitým niekoľkokrát zazvonil a to niekoľkokrát je asi tridsaťkrát, a smsky o zmeškaných hovoroch by nabiehali celý deň, tak som ho vypla. Nevedel sa spratať do kože tak nech je ticho. A žijem, nič sa nestratilo, nikto nie je vyhodený z práce, skrátka, nič sa nestalo. Zistila som, že služobný mobil mi je nanič. Ale šéfka ma prekukla, začali vyvolávať na ten jej, asi na obed prišla za mnou:

„ Máte vypnutý mobil? Stále mi volajú, že nezdvíhate.“
„ Mám, nestíham počítať štatistiky a zároveň odpovedať na nezmyselné otázky , a rátať a vybavovať stránky sa nedá. Som síce ženská ale len dve veci naraz.“

Odišla, pochopila, no nie je skvelá. Vypla si aj ona svoj. A potom nastúpili maily, schránka načítavala niekoľko minút prijatú poštu. Celé tri týždne mi do nej nikto nenakukol. Chúďa mailové, a teraz triedim na dôležité a nedôležité, dôležitých bolo asi päť nedôležitých, ostatné, veľa preveľa. Prišila obedná pauza, kolega klepol na dvere a tak sme išli, obed, to bola tá príjemná polhodinka. Cigaretka, káva, a zase stránky, čísla, štatistiky, pribudli faktúry a nejaká pošta, ale tú mrknem zajtra, veď zajtra tam musím znova. Ale čo mám robiť, keby som sa lepšie učila mohla som sedieť v kancelárii mojej šéfky. Takto si vzdychnem a ide sa makať. Večer, keď som sedela s boľavým chrbtom a hlavou ako melón v električke, pípla mi smska na súkromnej mobilke, môj motorkár sa mi posťažoval, že vraj jazdí ako , neviem či je vhodné to slovko sem medzi ľudí, tak si ho domyslite, že je za trest na pláži niekde ani neviem kde. Takže motorkár je v poriadku. Keby mi nebolo za ním tak smutno, mala by som celkom úspešný prvý podovolenkový deň. Ešteže mám skvelé zlatíčka, ktoré zvládajú všetko samé. Díky dievčatá moje.  Ale má to aj pozitíva, ten prvý deň v práci, oprášila som šminky a vytiahla nové topánky, trošku síce otlačili moje nohy zvyknuté na bosý stav, ale sú pekné, čo ženská nevydrží keď sú pekné ? No všetko, aj pár otlačených malíčkov...