zara

Nedávno som skoro dostala infarkt. Sedím si v tichu mojej krásnej kancelárie a len tak si brázdim po nete. Ťuklo mi  ICQ od dcéry mojej mladšej, vraj správička, otvorím a tam nadšenie ako nikdy. Znenie asi takéto: „Mamina vieš čo sa stalo?“ A toto keď čítam, tak by som najradšej vybrala z tašky nejaký nitroglycerín a striekala ho preventívne pod jazyk. No nič, vydýchla som a nesmelo s dušou v krku a srdcom v nohaviciach odpísala: „ Preboha čo?“ Potvora je po mamine tak ma napínala ďalej, ešte pár správ aby som sa nebála, že ona je v poriadku a podobne. A potom to prišlo. Správička: „ Spolužiačka sa tak strašne opila, že ovracala celú lavicu a musela prísť pre ňu sanitka.“ No sedela som ako prikovaná, baby, chodia do ôsmej triedy základky a už pijú ako dúhy. Slečna vypila vraj dosť veľa vodky ešte s dvoma spolužiačkami. Tie dve si blicli a táto jedna nevládala chodiť tak sa  vybrala do školy a tam všetku tú nešťastnú vodku dostala von zo seba. Moja dcéra a ešte jedna spolužiačka ju držali pri živote, prechádzali sa s ňou v riaditeľni, učiteľka v koncoch, riaditeľ v koncoch. No neviem si predstaviť ten strach. Záchranka ju odviezla do nemocnice. Poležala si tam dva dni na infúzkach. Rodičia evidentne niečo nezvládli, slečna má teraz zatrhnuté pomaly aj dýchanie. Čo by sa dalo zatrhnúť rodičom?  Udivuje ma aj to, že si môžu tak mladé baby kúpiť fľašu len tak samé ráno o pol ôsmej. Rútime sa akosi prirýchlo niekam kam netreba a zabúdame sa poobzerať aké následky zanechávame na vlastných deťoch. Spomaľme trošku.