zara

Tak som sedela u šéfky v kanclíku a trhali sme lístky pre športovcov, čo nám sem prídu súťažiť. Raňajky, obed, večera a tak dokola, raňajky, obed, večera. Šibe mi z toho... no ale aj tie lístky niekto musí natrhať, tak prečo nie ja a šéfka. A toto sme si porozprávali.

šéfka: Asi sa zbláznim, každý deň iné počty.

ja: Ale čoby ste sa zbláznili, veď vždy všetko zvládneme, aj keď sekundu po termíne ale ide to.

šéfka: No uvidíme.

ja: Najlepšie je keď kričíte na nás, že niečo nejde, chcem sa spýtať uľaví sa vám keď kričíte?

šéfka: Ani nie, len si to neuvedomím, že kričím.

ja: A čo myslíte, čo nám tým spôsobíte? Nič, šéfka moja ani len to, že sa naľakáme, je nám len do smiechu.

šéfka: Vážne? Som na smiech?

ja: Ano, kričanie vám nejde, vieme, že to nemyslíte vážne a tým strácate autoritu, je to zbytočné, nič nedosiahnete, a aj tak sa všetko nakoniec vydarí.

šéfka: Nebudem kričať, zastavím to keď to pôjde, už teda nebudem..

ja: Ale veď môžete a teraz keď začnete tak vám to bude tiež smiešne, som zvedavá či mám pravdu.

Prešlo pár hodín a kolega ju tak nasr ... dil, že začala znovu kričať... ja som sa smiala u seba v kancli a ona sa začala smiať u neho. On chudák nechápal ale smial sa poctivo s ňou. Je fakt, dobrá, zapamätala si to. Mám ju rada. A teraz už len držte palce, aby sme to budúci týždeň tu u nás v práci zvládli. Je to práca o ľuďoch a s ľuďmi, to najzložitejšie čo som doteraz robila. Uvidíme. :))