zara

       Snívalo sa mi, že dnes stretnem na ulici fešného chlapa. Sen bol perfektný, ja dokonalá, on elegantne priateľský. Náhodné stretnutie , náhodných pár dokonalých minút oblievajúcich ženské ego. Čo baba ako ja berie ako výzvu, sen chce okamžite premeniť na skutočnosť. Doma som mlčala, veď nebudem dopredu vravieť čo dnes idem zažiť. 

Ranné úpravy mojej maličkosti prebiehali detailne a prepracovane. Vždy keď sa rozhodnem, že budem dokonalá, tak sa spustí lavína. Lavína nepodarkov a problematických minút. Už viem, že všetko bude zle. Ale moja snaha vyhrať nad náhodnými nezvládnuteľnými situáciami je silnejšia ako tie neprajnícke náhody pod kolená hádžúce polienka . Už len ten make up bol výstrahou, inokedy naučené ťahy dnes končili rozliate po lícach, oči plné sĺz, lebo som sa netrafila linkou na oko ale do oka. So všetkým úsilím mne vlastným som sa domaľovala, ako tak. To ale je len začiatok, pekne som sa vyobliekala a kukám na topánky, však hádam nepôjdem v šnurovacích botách, obúvam čižmičky, moja staršia dcéra s láskou k mamine priznáva, že včera si ich požičala a podpätok skončil niekde v závejoch. Tak tieto nie, tieto dnes ostanú doma. Pozerám na moje obľúbené kožené čižmičky s ornamentom a podrážkou z kože, premýšľam, viem, že sa zabijem na tom ľade. Ale keď sen vraví, že dnes stretnem fešáka, tak hádam to nejako rozchodím. Manžel a dcéra na mňa kukali, čo si to obúvam, nuž vedia, keď mama niečo chce, tak niet o čom diskutovať. Keďže príjazd do mojej kancelárie je fajný zimný a krásne neodhádzaný, tak autíčko skončilo v závejíku, ale však mamina a dcéra potlačia. Potlačili sme, zostala som stáť na ploche čistého ľadu v mojich čižmičkách a strachom v očiach, čo teraz?

     Pozerala som na odchádzajúce auto a mávala dcére. Nuž ide sa do práce. Jeden krok, druhý, a aj posledný, prečo si neľahnúť na zem, veď som to vedela od obutia sa, že tak skončím, tak líham s výrazom v tvári akože to tak má byť. Však nikto nikde, no máte toho nikoho vidieť, v tej chvíli sa z plnej eliny vylodila vlna  pubišov. Smerovali do školy okolo mňa, dietky vystúpili a kochali sa, ako sa váľam v záveji a snažím sa postaviť. No chrobák na chrbte, poznáte ten pocit.  Keďže patrím do skupiny  bojovníčiek, podarilo sa. Vstala som, prášila sneh a priblblo sa usmievala.

    Došla som do kancla, koleno bolí, zápästie tiež, zadok mokrý, ale však hádam ho ešte stretnem, ak už náhodou ten snový fešák nevidel, ako sa váľam po zemi  hneď ráno. Ach jaj, takto to dopadne keď snívam a chcem, ale dobre mi tak, moje šnúrokové topánky zajtra pekne idú do práce. Žiadny oddych im už nedoprajem...