zara

Prečo ľudia závidia. Neviem čo sa to deje ale mám pocit, že poniektorí ľudia sú schopní závidieť ešte aj úsmev na tvári. Prečo sa tvária, že sú priateľmi a za chrbtom pokojne dokážu podkladať pod nohy polená? Prečo sa vlastne stále snažia, aby sa mali ešte lepšie ako iní, aby mali viac ako iní ? Nechápem. Raz sa mi stalo, že jedna bývalá kolegyňa po jej odchode prebehla okolo mňa a usmievavo sa ma spýtala, ako sa máš? A moja odpoveď jednoduchá a prostá znela dobre, všetko je fajn. A čo ma prekvapilo bola jej poznámočka, no keď ty sa máš dobre tak ja ešte lepšie. Najprv mi to bolo smiešne, už len tých pár slov bolo zvláštnych. Má sa ešte lepšie ako ja. Veď to je úžasné, ja jej prajem aby sa mala ešte lepšie, ale ten tón a pohŕdavý pohľad ma schladil. Nerozumiem tomu. Nikdy sme si nesadli, nikdy sme nemali k sebe blízko, ale rešpektovala som ju. Bolo mi jedno čo si myslí o mne a je mi to jedno aj dnes. Akurát ma trošku trápi, že sú ľudia, ktorí musia mať vždy všetko lepšie ako iní. Musia byť prví, musia byť šťastnejší, musia byť usmievavejší, musia byť veselší, musia byť smutnejší ako ostatní.

Je  to asi tou rýchlosťou života, je to asi tým, že zabúdame žiť. Zabúdame na to, že sa dá aj hrať, zabúdame na to, že sa dá smiať sa aj na sebe, nejako sa vytratilo zo života to sladké leňošenie, pretože mám chuť, a nie preto, že ukážem aký mám obrovský dom so záhradou a lehátkami, kde vždy hodinu povinne leňoším. Zdá sa mi to smiešne. Rada sedím na lavičke a pozorujem ten rýchly svet okolo. Nedávno som v nákupnom centre sedela na lavičke s dcérami. Lízali sme zmrzku a len tak sme si tipovali odkiaľ asi sú ľudia čo chodia okolo nás. Z garáží vybehla rodinka on, ona a dve deti, okamžite pribehli k stánku s takými kľúčenkami a drobnosťami úplne zbytočnými a už to išlo, ona hneď začala autoritatívne okrikovať deti, nech to nechytajú, nech sa ponáhľajú, že ešte veľa musia stihnúť. A čo stihnúť? Boli na výlete a musia veľa stihnúť? Nerozumiem. Deti stratili na tvári úsmev a rodičia sa ponáhľali veľa stihnúť. Zostalo nám smutno.

Nenáhlime sa toľko, nepredbiehajme sa, užime si život, ktorý sa neuveriteľne rýchlo a sám posúva. Patrím do skupiny neustálych optimistov a snažím sa rozdať úsmev a radosť na všetky strany, ale niekedy mi na dušu sadne únava. Som unavená z neustáleho vysvetľovania kamarátkam, že keď nejde o život nejde o nič. Že keď dnes nemám chuť upratovať tak neupracem, že keď sa mi nechce variť tak nevarím. Radšej si sadnem s dcérami a smejem sa na hlúpostiach z mojej pubertálnej mladosti, alebo z ich terajšej. Tak ľudia zastavte sa trošku a uvoľnite svoje rýchle tempo. Život si treba užiť. Veľké domy, rýchle autá a luxusné dovolenky nenahradia detský úsmev a detskú ruku vo vašej ruke na pomalej prechádzke večerným mestom. Alebo detskú hlavičku opretú o mamine rameno v kine. Alebo prosbu poď so mnou na bicykel od trinásťročnej dcéry. Nezabudnite, že raz nám to tie naše dietky vrátia.

A už môže byť neskoro.