zara

         Martina sedela na rohu stola hompáľala nohami a pozerala na stenu. Nevidela nič, čo by ju mohlo prekvapiť. Viseli na nej staré kukučkové hodiny, ktoré už kukučka opustila. Úsmev a záblesk v očiach na  fotografii jej otca a matky čo visela vedľa hodín jej dával silu na prežitie. Ocitla sa sama. Chodila do práce, do obchodu a domov. Žiadne iné záujmy už do jej života nepatrili. Cítila sa osamelá. Jediné čo ju držalo nad vodou boli staré kukučkové hodiny a fotka. Večerným spoločníkom bol jogurt a lyžička v  ruke. Myšlienky sa valili hlavou a ani jedna sa nepristavila na pár sekúnd, aby spôsobila nejaký rozruch, alebo len náznak vzrušenia. Už len dojesť, zísť zo stola, zájsť do kúpeľne osprchovať sa a ľahnúť si s knihou do postele. Osamelosť zabíjala čítaním. Čítala všetko, od príručiek ako a čo sadiť v záhrade, ako a čo si vyrobiť ako domáci majster, ako a čo si navariť, aby sa dobre najedla, ako a čo navariť, aby dobre schudla, romantiku, erotiku, vraždy, históriu, geografické cestopisy. Skrátka všetko. Čítala, ale tak, že nikdy si nevedela spomenúť o čom číta. Jej život pretekal potokom depresií a stresu. Melanchólia a smútok, návaly smiechu a strachu. Nemala nikoho, kto by ju večer čakal, nemala nikoho, kto by jej podal lyžičku k jogurtu. Smutná Martina. Radila sa medzi ženy, na tom brehu rieky, kde sa použiteľný chlap len tak ľahko nedostane. Radila sa do kategórie žien, obyčajne -  šedivo nezaujímavých a bytostne si nechcela pripustiť, že jej osamelosť je len vina, vina za lásku. Mama jej vravela, keď jej bude smutno nech zavolá, ale pýcha  nedovolila zdvihnúť telefón a vyplakať samotu .Priateľky sa  odsťahovali, alebo vydali, už si nemali čo povedať. Akoby všetko odišlo s tou kukučkou čo odletela z hodín. Poddávala sa tomu stavu a nechala sa unášať kúzlom samoty a smútku.

         Rozišli sa pred pár týždňami. Nechal ju stáť v izbe a zabuchol dvere. Nepovedal, že ju nemiluje, použil vetu čo je taká obohraná ako staré elpéčko, nezaslúži si ju. Taká geniálna blbosť. Po tej vete sa zmohla len na strohý úsmev. Kútiky úst sa posunuli do jeho malinkého náznaku . Kývla mu hlavou a nechala ho odísť. Nechcela vedieť prečo, nezaujímalo ju čím je výnimočná, že si ju nezaslúži, vedela, že je to otrepaný chlapský podvod. Veta čo odrovná každú ženu. A veru odrovnala. V ten deň, akoby sa jej zastavil čas. Milovala ho. Prečo?

Spoznali sa v kine, niesla si v ruke papierový pohár s kolou,  nešikovne jej spadol medzi ľudí.

Obliala nielen seba ale aj jeho. Zohol sa k nohám Martiny a zdvihol vrchnák na ktorom visela slamka a kvapkala z nej kola. Podal jej ho s úškrnom čo vidí pred očami ešte stále. Nádherne vysielajúci dobrú náladu do okolitého sveta. Pristál jej na srdci a zasadil v ňom zrniečko pozornosti a chuti spoznať ho viac. Vrátila mu úsmev a ospravedlnila sa za svoju nešikovnosť.

„ Neospravedlňujte sa slečna, veď za to môže výrobca.“ Povedal a podal jej ruku.

„ Filip, som rád, že ma obliala kola práve z vašich rúk, a teraz už len vyčistiť nohavice. „

Vytiahol vizitku. Potešila sa, v hrdle jej navrela obrovská hrča. Skúšala ju prehltnúť, nešlo to, pomohla by jej práve tá nešťastne šťastná kola rozliata na koberci a nohaviciach Filipa.

„ Martina, som rada, že výrobca vyrobil nepodarok a pokojne mi pošlite vaše nohavice  ja ich vyčistím.“ Hrča sa pohla a tak na sekundu mohla hovoriť. Poďakoval a odišiel, nechal ju tam stáť, presne tak ako vtedy, keď jej povedal tú vetu čo ju odrovnala.

Pár dní pozerala na vizitku na stole a presviedčala samú seba, že žena sa predsa neozve prvá. Nemôže mu volať, nemôže sa takto vtrieť do jeho života ako kola do jeho nohavíc. Tak či tak sa vznášala a nechala v srdci klíčiť to semienko čo zanechal jeho úsmev. V stredu už nevydržala a vyťukala  číslo. Pípanie v mobile jej pískalo v ušiach, hlava sa jej krútila a srdce malo chuť vyskočiť z  hrude. Nechcela, aby zdvihol, ale zase nevládala ukončiť zvonenie. Ozval sa odkazovač. Pípanie a čas na zanechanie odkazu. Nadýchla sa a jediné čo sa podarilo z nej dostať bolo tiché. „Operiem vám ich.“

V piatok volal. Dohodli sa, že príde do kina a na tom istom mieste jej odovzdá igelitku s nohavicami. Šťastie čo jej vstúpilo do života spustilo príliv chute vyzerať očarujúco.

Uhniezdila sa v kresle kozmetičky a vychutnávala si jemnú mikromasáž očných partií, spolu s masážou celej tváre a krku. Dekolt jej ponatierala krémom s vôňou kakaa a nechala ju ležať a oddychovať. Tá vôňa jej vstúpila do celého tela a vyvolala obraz v privretých viečkach. Vôňa koly, vôňa kakaa. Vôňa Filipa, vôňa kina, vôňa šťastia, vôňa zaľúbenosti. Cítila ako jej ožíva každý kúsoček bunky v  tele. Chuť na čokoládu z rúk Filipa v nej vyvolala vlnu vzrušenia. Predstava, že sa jej dotkne ju vtiahla do sna o ňom a o nej. Užila si sen v kozmetickom salóne.

Nasledovala kaderníčka, nákup pekných vecí a rande.

„ Dobrý večer, tešil som sa na naše stretnutie. Nezájdeme do kina?“ Filip stál pri pokladniach a držal pohár s kolou, usmieval sa na ňu a očami ju tlačil do kinosály. Bolo jej jedno čo hrajú.

„ Môžeme, dobrý večer aj vám, nohavice máte?“

„ Nemám, hádam ste to nemysleli vážne?“

„ Myslela.“

„ Nuž tak po kine zájdeme ku mne a tam ich môžete prať a prať a prať, len budeme musieť nakúpiť dosť pohárov s kolou, aby sme ich mali čím polievať.“

Smiala sa, úžasný chlap jej vstúpil do života. Chcela byť s ním, ale nechcela aby to vedel. Chcela sa ho dotknúť, ale bála sa, že ho vystraší. Chcela byť jednoducho jeho Martina.

Teraz keď sa k tomu dňu vracia a premýšľa, prečo vlastne toto všetko chcela, nevie. Nevie prečo ho tak veľmi milovala, prečo ho neustále potrebovala aby bol pri nej. Akoby zapadol v duši na to voľné miesto pre polovicu jej vlastného ja. Kukučka by práve vyliezla z hodín a zakukala deväťkrát. Prebrala by ju z minulosti a vrátila jej samotu a ticho. No nebola tam, odišla s ním. Zavrela dvere na hodinách a už nevychádza a on neprichádza. Zastal čas. Martina sa ocitla v stojacej kaluži sĺz. Svojich sĺz. Keď si líhala do postele zazdalo sa jej, že ju počuje, kukučku. No bol to len malý pokus počuť ju a jeho hlas pri nej,  tam kde ju držal prvýkrát v náručí, kde bozkával jej ústa, a kde jej šepkal, že už nikdy viac nič iné nebude piť len kolu. Smiala sa mu a kričala na kukučku nech toľko nekuká, nech je ticho. Milovala tie chvíľky ich spoločnej lásky a milovanie s ním, kukanie vo chvíli keď sa strácala na kukučích krídlach v oblakoch, milovala jeho vášeň. Skrátka zaľúbená Martina milovala jeho, celého. Škoda len, že on nemiloval ju. Teraz to už vie.

Zaspala. Konečne zavrela oči, prestala počúvať svoje myšlienky, čo sa jej vynárali a strácali v hlave. Vypla srdce. Nepočúvala dušu a prikryla sa smútkom a samotou. Tá jej dávala to čierne bezpečie na spánok bez snov. Bez lásky, bez túžby a vášne.

Odišiel, musí sa s tým vyrovnať. Buď sa nechá prikrývať večer samotou alebo sa započúva do života čo preteká mimo jej duše.

Ráno jej bolo akosi lepšie, necítila už toľkú nedefinovateľnú nechuť. Spomienky čo si pri jogurte večer obracala v hlave jej vnukli myšlienku, kukučka. To je to čo ju vynesie z osamelosti a smútku za niečím čo bolo len polovičné, len jej, a chýbalo tomu to jeho. Obliekla sa, zvesila hodiny a odniesla ich k hodinárovi.