zara

        Keď sa začne deň padnutím šálky, keď sa úsmev stráca pri zbieraní črepín, keď na prste kvapka krvi bolí, keď nepočuť hlasy, keď si myslíme, že nič nie je správne, keď nás bolí už len zdvihnúť zrak, keď je toľko vecí na dosah a nám sa nechce, a život sám o sebe bolí. Vtedy stačí pohľad, vtedy stačí keď ktosi  odsunie črepy , vtedy stačí keď  ktosi prst obviaže,  vtedy stačí keď ktosi slovo pošepne, vtedy stačí vyplakať sa na kohosi pleci.

      Sedela som a premýšľala nad tým všetkým čo život nosí. Na balkóne v noci, sama so svojou hlavou. Nebolo treba hľadať zložitý záver, zložitý koniec, ani riešenie. Nebolo treba púšťať sa do siahodlhých nekonečných úvah o tom prečo? Prečo sa dejú v živote jedného človeka zvláštnosti, ktorým chce silou mocou rozumieť. No vyšlo mi jedno, nie vždy musím rozumieť všetkému čo sa okolo mňa deje. A tak nerozumiem a som spokojná, že nerozumiem, jedno je však isté, jedno viem, takého človeka čo vyplakať sa na jeho pleci mi dovolí a nesúdi ma, mám. A to mi stačí.....tomu rozumiem.