zara

Smiala sa sama sebe, sedela v električke a neustále sledovala toho muža. Stál a držal sa tyče nad sebou.  Cez plece mal prehodenú tašku, v druhej ruke držal noviny. Spokojne čítal. Električka sa rozhodla, že musí prudko brzdiť. Sedela na sedadle pre invalidov hneď pri dverách, tvárou ku všetkým ostatným, nohy preložené žensky jednu cez druhú. On stál po jej pravej ruke. Nedal jej pokoj. Jeho modré oči behali po riadkoch novín, sem tam nakukli von oknom. Asi zisťovali polohu. Vždy keď ich zdvihol prešiel po nej od nôh až k hlave. Ju zatriaslo, vzrušenie sa odrážalo na jej smiechu s trochou pubertálneho predvádzania sa. Brzdenie spôsobilo, že sa krásna elegantne oblečená žena s prekríženými nohami zrútila rovno k jeho nohám. Sedela mu pri nich, stále sa smiala, sama sebe. Naklonil sa k nej, ako jej pomáhal vstať jeho taška z pleca pristala rovno na jej nádhernej gaštanovej hrive. Znova sa rozosmiala. On nie. On len pozeral, nechápavo sa snažil zdvihnúť ju zo zeme. Podarilo sa, stála oproti nemu, skláňal k nej hlavu a ospravedlňoval sa za svoju tašku. Divadlo sa skončilo, ľudia sa začali venovať svojim mobilom, novinám, priateľom a oknu. Táňa, podala mu ruku, neusmial sa len sa dotkol je prstov, Michal. Zoznámili sa, vystúpili spolu z električky. Prešli pár krokov, Táňa sa chcela rozlúčiť. Otočil si ju oproti sebe, spýtal sa či by s ním nezašla na kávu. Zašla, prečo by nezašla. Sadli si oproti sebe v kaviarničke, čo bola blízko trate. Električky hrmotali. Michal ju pozoroval, po chvíľke vytiahol mobil, vypýtal si jej číslo. Dala mu ho. So smiechom sa spýtala, či chce ešte raz vidieť jej hlavu z výšky ako v električke. Vyfúkol dym s cigarety, stlačil tlačítko na mobile. Prišla jej správa, z neznámeho čísla nakukla do nej a tam: si nádherná, ja hanblivý tak aspoň smska, naživo by som to nepovedal, mám na teba chuť. Pozrela na neho, Michal sa červenal, sedel ako prikovaný. Povedala len, tak poďme. Vošli do vchodu kde býval a zavreli za sebou dvere, bozky sa nedali udržať padali na ich tváre ako snehové vločky. Dotýkal sa jej nežne a pomaly ju vtláčal k nemu do bytu. Ponúkol jej pohár vína a usadil ju k sebe na sedačku. Vtedy ju zbadala, sklenená stolička v kúte . Napadlo jej, žeby to bolo skvelé divadlo, povyzliekať zo seba šaty, sedieť na tej stoličke s pohárom vína v ruke, rozprávať sa s ním, s modrookým Michalom. Videla ako si sadá na ňu nahá s prsiami tvrdými a pevnými ako oriešky. Videla ako si prekladá nohu cez nohu, na okamih ukáže Michalovi čo schovávajú jej nohavičky. Videla ako Michal žiadostivo pozerá. Tak veľmi ju jej obrazy v hlave vzrušili, že sa rozhodla odísť. Vstala, rozlúčila sa. Toto predsa neurobí. Náhoda jej dala sen. Posnívala si a s bozkom na perách odišla o pár blokov ďalej do svojho bytu. Teraz chodí po obchodoch s nábytkom a nevie či hľadá tú stoličku alebo Michala.