zara

„Malinký zajačik, vyzerá ako malinký zajačik, ale je to krajšie. Nádherná, má malinké ušká a noštek, krčí ho ako zajo.“

            Takto sa včera drsňák Motorkár rozplýval keď držal na rukách malinkú neterinku. Pohľad na nich bol fakt úžasný, ruky čisté žiadny olej za nechtami, na tvári ani machuľa asfaltu alebo nejakej gumy. A keď ju položil voňal bábätkom. Rozcitlivel moju materinskú dušu. Vedela som čo bude nasledovať, vedela som, že začne doma otrava, že aj on chce také. Stále vzdychal, vraj je malinká a naše dve také malinké neboli. A to boli ešte menšie. Stále chodí roztiahne ruky do veľkosti asi dvadsať cenťákov a uchechtáva sa, aké malinké držal. No mňa nepresvedčí len tak, pristala som na možnosť, ano, odnosím, porodím a odovzdám do jeho rúk. Ja budem mama len na polovičný úväzok a on tato na plný. Dostal aj niekoľko ďalších možností, ale tie radšej nechám tak.

       Keď sme prišli takí rozcítení a umaznaní domov, hodila sa mi okolo krku tá naša veľká a hneď mi bolo jasné, už sa poteším až s vnúčatkom. Spomienky na malinkaté a ľúbezné bábätká odviala jednou vetou.

        Premýšľam nad tým aké to vlastne bolo, stať sa mamou. Z ničoho nič sa vo mne ozval tlkot srdca, iného ako toho môjho. Užívala som si tehotenstvo presne ako popisujú knihy, ranné nevoľnosti, opuchnuté nohy a šťastie. Bolo to chvíľami aj nádherné.

         Keď sa narodila tá staršia mala problém, veta ktorú lekárka povedala mi znie v ušiach až do dnes, mala som strach. Ten strach je neopísateľný. Povedala mi, že je apatická, vraj sa asi rána nedožije. A spustila vo mne vodopád sĺz a strachu. Chcela som umrieť za ňu. Malinký batôžtek rúčky ako zápalková škatuľka. Presedela som pri inkubátore celú noc a rozprávala jej cez slzy ako jej bude s nami dobre, nech sa pokúsi skúsiť to. Po niekoľkotýždňovom ležaní v inkubátore mi ju dali do rúk. Držala som ju a nechcela som ju nikomu dať. Vyrástla z nej slečna a je jej s nami dobre, tak ako som jej sľúbila.

         Druhá si inkubátor odpustila, tá bola okamžite spokojná s tým, že ide domov.

         Odsledovala som si ale malý rozdiel medzi nimi. Staršia, tá bola ako dieťa veľmi samotárska, nepotrebovala nosenie na rukách, nepotrebovala žiadnu spoločnosť. Teraz sa túli,objíma a stále vyžaduje pozornosť. Mladšia tá celkom naopak. Premýšľam, že to bude dotykom, prvým dotykom po narodení. Tej staršej chýba až teraz, mladšia si ho vybrala od bábätka, teraz ho nepotrebuje. Zvláštne.

       No je čas vrátiť sa na zem a prestať snívať a spomínať. Obrovský zázrak prírody našu neterku si budeme užívať ako sa na tetu a strýca patrí. Dosť bolo bábätiek a špekulácií.