zara

          Za pár dní je tu polrok, polrok taký školský. So mnou to nemá veľa spoločné, ja už chvalabohu nemusím svoje známky opravovať a pánov profesorov a učiteľov presviedčať o svojej dokonalosti. Ale mám dve zlatíčka. Naše dcéry dostanú vysvedčenia. Tá staršia prvé na gymply a tá mladšia ôsmacke na základke. Teraz keď tak nad tým premýšľam dochádzam k záveru ako ten čas letí. Včera sme sedeli nad fotkami kde boli obe ešte malinké, malinkaté. Slniečka naše krásne bezzubé, ale zato vlasaté. Potrebovali maminku a tatinka každú sekundičku, bez nás ani na krok. Stále sa motali okolo nás a so zápalom sa snažili presadiť a byť v našich očiach tou lepšou. Nechápali ešte, že sú naše obe, že rovnako ich ľúbime a rovnako im dávame všetko čo im patrí. Teraz už chápu. Je úžasné ako sa prebíjajú v tomto svete nekonečných nástrah a pokušení, ako zvládajú situácie, ktoré im tento rýchly svet pripravuje. Nevravím, že nás nepotrebujú, a nevravím ani to, že sa osamostatňujú svojským dokonalým spôsobom. Ale čo som vlastne chcela povedať, len toľko, že som šťastná, že nemusím po rodičku behať za učiteľmi a profesormi a presviedčať ich, že sa doma dlho predlho učia, že nemusím dávať nazvime to sponzorské, škole aby mohli prejsť do vyššieho ročníka, že nemusím vypisovať vymyslené ospravedlneky za neprítomnosť. Som pyšná na to, že sa nám zadarilo vychovať a usmerniť slečny takým smerom, že sa neboja povedať doma aký majú problém, že sa neboja vyjadriť svoj vlastný názor. Jednoducho som pyšná na naše obe zlatíčka za to, že sa snažia ukázať svetu a teda aj nám ich rodičom, že sú osobnosti s vlastným myslením a vedia prijať následky za svoje konanie. A teraz sa možno na mňa naštvú ale ja vám ich ukážem, tu som sľúbila fotky v šatách, a toto sú tie šaty ...

 staršia je Barbora a mladšia Linda.