zara

Niečo z našej domácej kuchyne. Myslím si, že celkom to moje varenie vyhovuje celej rodinke. Najlepšie však na každom ukuchtenom jedle je, že nikdy ho nerobím celkom sama. A verte, že nikdy je naozaj nikdy. Aj keď som sama v celom byte, a varím, jedlo nie je výsledkom mojej vlastnej práce. Asi nerozumiete čo chcem povedať, tak vysvetlím. Špagety - ja na špagety dávam také to pomleté mäso, a keďže kúpiť pomleté mäso sa síce dá, ale nezdá sa mi celkom normálne ho kupovať, keď motorkár mäso s radosťou pomelie, a potom sa zalizuje na špagetách, ako skvele mäso pomlel, takže sú vynikajúce. Špagetami to nekončí, ak náhodou nie je doma a mäso pomeliem sama stačí, že ho kúpil, ak náhodou to mäso kúpim ja, tak tie špagety boli určite jeho nápad, a tým je ten obed alebo večera najlepšia na svete. Skrátka vždy je za dobré zodpovedný on. Ak sa niečo nevydarí, napríklad taký červený súdruh, to je jedlo čo som naozaj spackala na celej čiare, tak s tým nič nemal. To mi raz taká sporovlivá kolegyňa povedala a tým aj chcela ešte ako mladej kuchárôčke poradiť, že keď uvarím slepačiu polievku, tak sliepočku z nej pekne ponatieram maslom a naplním plnkou a dám zapiecť do rúry a mám dve jedlá. Akosi zabudla na to, že sliepočka z polievky je už absolútne vyschnutý kus mäsa a piecť ju treba fakt v poriadnej dávke masla alebo oleja, no nevadí, keď som to rodinke naservírovala, tak sa tvárili, že jedia kus sušeného mäsa ako indiáni niekde v prérii. A to mi môj motorkár do dnes pripomína, sliepku nazval stvrdnutým červeným súdruhom na mieste kde už dávno nemá čo hľadať. Ešte ma naozaj privádza do nemého úžasu, keď sa zjaví po nejakej jeho ceste s myšlienkou, aby som mu navarila čo jedol u kamaráta, že to bolo také červené a cítil tam kuracie pečienky, keď chcem vedieť aspoň akú chuť malo to jedlo tak sa pustí do varenia a zistíme, že farbu síce netrafil ale chuť by aj celkom ušla akurát, že jedol niečo celkom iné, alebo keď mu poviem nech sa pozrie do rúry či je už to mäso upečené, zakričí na mňa: no pozerám a čo mám vidieť? Raz mi dokonca prišiel oznámiť, keď som vešala prádlo na balkóne, že mi paradajková omáčka z plnenej papriky behá po sporáku a driape sa po stene, kypelo to ako divé a on len oznámil čo sa deje. Skrátka motorkár a hrnce len pod mojou dokonalou kontrolu, alebo kontrolou našich dcér, tie už čo to pochytili. Raz spolu varili lečo, bola som mimo domu, a keď mi rozprávali ako tatko presviedčal rajčiny, že sa majú povyzliekať, tak som sa nasmiala ako malé decko.
Dnes som myslela tak trochu za neho, varila som segedínsky guláš, a vyrábala kysnutú domácu knedľu, teraz už len čakám kým sa vráti z práce a zistím, čo na ňom robil on, prečo je taký skvelý. Nedávno keď som ho robila, tak mi miesil cesto jeho najlepší motorkársky kamarát, to ste mali počuť tie chválenkárske reči. Aká je tá knedľa vláčna, aká je jemne vykysnutá aká je akurát slaná a akurát naparená. No musel, keď  to cesto miesil myslieť určite na niečo o mnoho príjemnejšie ako na to, že mu ostanú polepené z neho chĺpky na prstoch, keď si to poriadne neumyje. Čo pravdaže chalanisko neurobil a potom vzdychal, že tak sprostú robotu som mu dala robiť.  Mám rada, keď sa mi motajú v kuchyni a pomáhajú. Či sám motorkár, alebo aj jeho kamarát. Je veľmi zaujímavé sledovať chlapov, drsných a tvrdých ako jemne šľahajú krém, alebo ako precízne namáčajú zákusky do čokolády.