zara

         Mám ju, moju chalúpku v dedinke kde je ticho a pokoj. Milujem to miesto.

                   Keď si predstavím, čo dokázala so mnou urobiť, no hocijaký chlap by jej mohol závidieť ako ju pekne poslúcham a ako jej vychádzam vo všetkom v ústrety. Všetko čo len zapýta dostane. Idú nabok moje činnosti ako vylihovanie u kozmetičky, posedávanie u manikúrky a to nehovorím o kaderníctve. Keď si predstavím ako som pred rokom trávievala soboty u maséra a  skrášľovaním sa na všetkých tých dôležitých telefónnych číslach čo sa opakovali pravidelne každú druhú sobotu, až mi je divné ako to bez nich vydržím. Žiadny lak na nechtoch, žiadne krémiky a masáže, chodím strapatá a vlasy rastú ako chcú. O všetko sa starám vlastnými silami a zdá sa, že to stačí.... Najlepšie na tom je, že Motorkár vraví, vraj som stále krajšia a krajšia. No neviem kde nechal oči, asi niekde v tej našej krásnej ešte neupravenej záhrade. Alebo, žeby sa tešil, že všetky eurášiky idú na dokonalý make up chalúpky? Aj to je možné.

                  Ja dievča mestské, síce narodené v malom mestečku a vychované na donucovacích  a vydieracích slovných spojeniach ako napríklad, keď nepôjdeš na chatu budeš musieť ... teraz behám po záhrade so striekačkou na chrbte a dohováram bodliakom, keď neľahnú a nezmiznú vykopem ich motykou, vyzerám pri tom ako tí úspešní krotitelia duchov. Motorkár sa mi smeje, o susedovi ani nevravím.

                   Takto som ja skončila, v tichu chalupy a roboty čo ma nikdy ale fakt nikdy nijako neoslovila.  Teraz v pohode stojím pred kríčkom pivoniek a strážim ich vlastným telom , aby Motorkár po nich neprebehol kosačkou. Starám sa o malínčie a černičie, nehovoriac o marhuliach a čerešniach. Toto mi fakt nechce z mojich blízkych nikto uveriť. Kamaráti sa na nás chodia pozerať ako do zoo.

                    Keď sa večer na nebi zjaví to more hviezd a mesiac im rozpráva príbehy noci, my sedíme spotení, umorení v  záhrade a pozeráme na svoje ruky, zničené, unavené, neveriacky pritom krútime hlavou nad tým, či nám to bolo treba. Asi bolo. Bez televízora, rádia a internetu, len my dvaja, pokoj, vtáci a motýle. Keď si ku mne líha, nevládzem sa ani pohnúť. Aj včera mu vravím, neviem sa ani podať zlatko, pozrel na mňa a povedal.... tak ja si ťa podám, ideme na poštu a podám ťa ako doporučený list do vlastných rúk. Kam ma doručil? No to nepoviem lebo nie je streda, ale v tých jeho rukách mi bolo fajne.