zara

              Kedže máme tu dnes stredu tak moja nesmierne dôležitá úvaha by mohla byť aj o strede ale dáme taký bežný uvažovací deň.

             Ráno som stála v našej spálni pred zrkadlom a môj drsňáčik si ma obzeral. Bavili sme sa o Diuškinom článočku. O kilečkách navyše. Priznávam, že ich mám neúrekom. Nepatrím k tým kráskam z tituliek časákov a som spokojná. Klamem, nie som spokojná, veď ktorá žena by nechcela byť štíhla, krásna, zvodná a ešte k tomu aj na titulke. No myslím, že ak si myslím, že každá, tak si myslím správne. Aj ja by som chcela byť. Boj s mojimi kilami je ale neúspešný od môjho narodenia. Takže som sa asi v puberte rozhodla, že kašlem na to. Nebudem bojovať ako ich stratiť, ale budem ich držať stále na tej istej váhe. Zdravotný stav mám skvelý, akurát trochu kašlem ale to je od cigariet. Tak kašlem aj na to kašľanie. Zatiaľ som nedospela až tak, že to idem riešiť. No tak drsňák na mňa kukal a povedal mi, že nie som až taká tlstá. Je milý. Vie, že moje kilá sú moje kilá a keď sme sa brali tak sa stali aj jeho kilami. Ako v Radošincoch „ Moje klobásky budú aj Tvoje klobásky.“ Zhodli sme sa, že moje kilá má na svedomí on a ja zase jeho šediny. Má ich krásne ako Vševedko ( nemôžem napísať dedko Vševedko lebo ešte neni dedko.). Nebudeme si nič vyčítať a budeme si spokojne ďalej nažívať s našimi kilami a našimi šedinami.  

              A teraz možno vážnejšie , nadváha je fenomén a ten netreba podceňovať, vždy keď vidím ako sa obézni ľudia, kam sa radím aj ja, zmietajú v živote a sú stále okukávaní a ohováraní je mi z toho na nič. Je možné, že sa prejedli k svojej obezite. Ano aj ja sa niekedy prejem a poriadne. Je mi jasné, že môžu trpieť nejakou chorobou psychickou či fyzickou a že sa snažia  jej zbaviť, ale nedarí sa. No tak sa snažím tým nezapodievať, nelíšim ľudí na chudých a tlstých, mám ich zoradených v inom rebríčku. Rebríček je môj tak ten nezradím. Chápem aj to, že je to najviac viditeľná odchýlka. Bola som v Amerike, tam sa obézni ľudkovia vozili na vozíčkoch a nemali žiadny problém pristaviť sa v prvom stánku fast foodu a naložiť vozíku ďalšie kilá jedla. To sa mi nepáčilo ani trošku. Toto zatiaľ u nás nie je. Ani ja nemám ešte vozík kúpený.

            Hmm , chudnutie, mala som obdobie keď som schudla moc- moc - moc,  bola som síce trochu chudšia ale odniesli to najviac prsia a tie by nemuseli, potom líca, oči sa mi prepadli. A hormón šťastia zo schudnutia sa zmenil na hormón stresu, že nesmiem to, a nesmiem to a juj asi umriem keď si nedám to a potom výčitky, stres, krik a zloba u nás doma. Tak som sa na pár týždňov prestala kontrolovať a už to bolo, pribrala som moc a moc a moc. J JOJO EFEKT bol fakt rýchly.  

           A viete čo? Jedno zistenie v skúmaní mojej rodinky ma fakt presvedčilo o tom, že nie všetci ľudkovia majú spaľovanie na takej tej úrovni, že rovnakej. Varím doma ja, jeme to všetci, sme štyria a postavičky? Budem úprimná 2:2 a pohyb? Ano hýbeme sa, nechodíme síce do posilky a nepotíme tričká večer čo večer ale pohybu máme celkom dosť a skoro rovnako všetci štyria. A ešte jedna vec, máme aj veľké nosy. Noo. Traja z rodinky excelente veľké, a jedna nemá, a je z toho smutná. A aj to klamem, nie je. Posmieva sa našim trom a je spokojná, že vytŕča z radu.

          Viem zľahčila som to celé, ale musela som. Musela som lebo ma bolí keď sa niekto nedokáže baviť s niekým preto, že sa mu fyzicky nepáči. Je to detinské, je to primitívne. Takže ak má niekto problém s mojimi kilami, je to jeho problém, chudnúť kvôli obľúbenosti a preto, že to chce moje okolie mi navráva, že som v zlom okolí. Nechám to zlé okolie nech sa vysporiada s mojimi kilami ako chce. Má na to právo. Ako ja mám právo nosiť tie kilá navyše, lebo som sa taká narodila.