zara

         Vlasy sa mi rozložili po vankúši. Konečne sama. Môžem sa nadýchnuť a nemusím, hlavne nemusím nič robiť. Celý týždeň po ničom inom netúžim. Len tak ležať na sedačke v obývačke, pozerať televízor a nič nemusieť. Unavená z práce, unavená z rodiny. Nádych a výdych, znova nádych, a keď vydýchnem  tak mi na tvár sadne divný pocit samoty. Divný, tichý, neprístojne tvrdohlavý. Nechcela som nikoho pri sebe a aj tak sa mi to zdá zvláštne, že som sama.  Televízor hrá, ale čo? Neviem. Nemôžem  sa sústrediť na tie vety a muziku čo sa rozliehajú po obývačke. Vstala som a prešla na balkón v kuchyni, pohladila rozmarín nabrala jeho vôňu do svojho tela zdvihla ruky a nadýchla sa jarného slnka. Svietilo tak drzo do očí až som sa musela usmiať, otočila som sa , že zakričím na manžela a vtedy som  si uvedomila, že tam nie je. Niet  sa s kým rozdeliť o ten jarný voňavý pocit. Zamračene pozerám do presklenej časti balkóna. Vidím zvraštenú nespokojnú svoju tvár. Tak čo vlastne chcem? Byť sama? Nie, ani ten víkend nevydržím  bez nich, bez rodinky. Tak mi vychádza, že som na nich dosť závislá niekedy prosím, aby mi dali pokoj, že chcem byť sama so sebou a len tak nič nerobiť a keď to dostanem neviem čo s tým. Je to normálne? Myslím, že sa musím zamyslieť nad sebou. Tak už chápem moju mamu. Keď zavolá a povie, je mi smutno, som tu tak sama. Idem jej cinknúť a maminkovsky sa posťažujeme jedna druhej zo samoty. Ona mne z tej už trvalej a ja z tej zatiaľ dočasnej víkendovej. Do kelu, to mám zase vysávať a utierať prach a piecť, alebo .. no nič pôjdem asi von.  Asi mi začalo trochu v tej mojej hlave blázniť. Potrebujem kyslík a tá jar mi ho hádam dá. No vypísala som sa zo sprostostí a je mi trošku lepšie, ale nie celkom. Ešteže je hokej. Tak Slovan hádam bude víťaz. A dosť, na dnes stačí. Idem si to v tej hlave urovnať.