zara

             Keď som ráno otvorila dvere na kancelárii skoro som dostala infarkt. Predstavte si, odomkýnate dvere , logicky za dverami nikto nemá byť. Figu borovú, stála tam šéfka. ( máme prepojené kancelárie vnútorne ) . Krásne ránko. Srdce v krku a kolená pekne podlomené. Predýchala som to. Najhoršie ale nebola šéfka za dverami. Najhoršie bolo, že zahlásila o 9,00 hod porada. A keďže moja šéfová je psychológ, to som už kdesi písala, skúša si na nás také tie psycho analýzy. Milujem ich. Na dnes mala pripravené, vraj je deň pracoviska. Otázka do pléna nás troch. Ja, kolega jedna a kolega dva. Pretože patrím k nežnejšiemu pohlaviu a  to má prednosť, čomu ja celkom nerozumiem, som dostala slovo. Moja slovná zásoba síce oplýva slovami  v dobrom množstve ale vyjadriť sa k pracovisku ako takému bolo nadľudské sily.

             Povedané pracovisko, myslená práca. Čo sú pre mňa dve sakra rozdielne veci. Pracovisko je miesto. Práca je činnosť. Tak som sa dala do tuhého boja s myšlienkami, keďže som dosť prostoreká a niekedy vravím skôr ako ich utriedim , vypustila som vetu na ktorú som pyšná aj teraz popoludní. A znela, páči sa mi moja kancelária keď v nej sedíme a klebetíme s kolegami. Šéfka sa spýtala či je to všetko. No jasné , že všetko čo ešte sa mi môže na pracovisku páčiť. Kolegovia a kancelária. Veď  to je dosť dobré. Čo ešte viac by chcela. Mrška ale chcela, chcela tú činnosť, teda prácu. Snažila som sa ju presvedčiť, že práca nie je pracovisko. Neznáša keď  začnem s ňou diskutovať na tému čo ona zadá a ja jej oponujem, že nie tak ale inak. 

              Dnes som vyšla opäť ako víťaz, jej psychoanalýza mojej láske k práci a ospevovanie aká je skvelá skončila tým, že dobre k činnosti ako takej na pracovisku ešte môžem priradiť jednu kladnú vec ... obedňajšiu prestávku. To ju nechalo už v pokoji. Uzavrela som to tým, že jej prieskum bol skvelý a dozvedela sa vlastne len samé pozitíva a to je pre ňu pozitívny výsledok porady. Neviem ale prečo sa jej to nevidelo také jednoduché. Najzaujímavejšie však bolo, že kolegovia so mnou iba ticho súhlasili, čo bolo vidieť na pokyvkávaní hláv.

             Potom to začalo, papier „A  štyri“ z oboch strán pekne pokreslený kvetinkami a kockami to boli poznámky z porady, chudák už skončil vo vybavenom priestore, ktorý u mňa tvorí nádherný antikorový smetiak. Mám pocit, že po toľkých rokoch mi už netreba vravieť čo a kedy mám robiť. Však dokola sa opakuje tá istá činnosť. No a to je všetko. Krásny predpiatok, teda štvrtok je pomaly na konci pracovnej doby a hlava mi už lieta ako bude fajne tie tri dni bez psychoanalýzy našich duší mojej skvelej šéfky.