zara

Naše ranné cesty v aute sú neopakovateľné. Dcéry sa usadia na zadnom sedadle a začne sa vyťahovanie zošitov z tašky a rýchle učenie na deň, ktorý práve začal. Vždy ma prekvapí s akou rýchlosťou dokážu vstrebať všetky tie povinné učivá. Dnes ráno sme sa ako rodičia, podotýkam skvelí rodičia dozvedeli, že naša mladšia má  rodičko. Síce už to padlo niekedy v týždni ale dnes sa upresnil konečne aj čas. Na rodičko chodí výhradne moja polovička, ja som si už svoje odbila a teraz prišiel rad ne neho. Chodí tam rád. Pani učiteľka zaviedla v triede takzvaný "motýlikový zošit". To je zošit kde deti pod rúškom anonymity píšu čo si myslia, majú dovolené všetko. Môžu bez strachu napísať pocity, nadávky a pripomienky. No skvelý nápad na čítanie pre rodičov na rodičku. Fungoval ten zošit pár rokov, ale keď pani učiteľka zistila, že dietky začínajú používať výrazy nie veľmi vhodné pre rodičov, zošit zrušila. Škoda, bolo to skvelé čítanie. No ale nie toto som chcela písať, pred rodičkom začne dcéra obvykle priznávať čo sa v škole udialo, samozrejme bez nej. Napríklad taká nalepená žuvačka na radiatore, vedľa ktorej trčí lístok s jej menom, alebo vyškarabkaný ťahák na lavici, čo ona nepísala, lebo na to je veľmi lenivá, alebo napríklad, vlani, nejako sa samé rozbili dvere, jej to bolo veľmi ľúto, že nemajú dvere na triede, tak sme ich zaplatili. Nuž niet nad našu slečnu, vždy musí pomáhať. Ráno sme sa teda dozvedeli všetky detaily o počínaní našej milovanej v škole. Písomka z matiky podľa všetkého nebude podľa predstáv pani učiteľky, lebo sa chúďa nemohlo sústrediť. Spolužiak mal nejaké žalúdočné problémy a tak ich chudák do ticha písomkového vypustil von. No a v tej atmosfére, keď všetci ľutujú jeho bruško s neuveriteľným prejavom súdržnosti sa predsa rátať nedá. Ale nič to, však mi bolo povedané, že jedna guľa svet nedostane do tretej svetovej. Takže panika sa nerobila. V nedeľu ma donútila zopakovať si ôsmacky dejepis, keby ste vedeli aký je ten dejepis ťažký, nedá sa nič zapamätať, a iste ho už nikdy nebude potrebovať tak načo si zaťažovať hlavu, tak som sa dozvedela fakt, vidíš mama ani ty to nevieš a žiješ. No čo na toto ..... Slečna má pravdu. Staršia tíško sedela v aute a drvila nemčinu, neverila vlsatným očiam čo za slová tí Nemci majú. Smiala sa sama sebe, že ten prízvuk nedostane zo seba aj keby ju privreli medzi dvere. Jednoducho ranné jazdy do školy sú balzamom na dušu pre rodičov. Pre nás dvoch určite. Sem tam sa dozvieme, že nie sme celkom normálni, dnes sme sa pobavili na maminke teda na mne, včera sme boli na hokeji a normálne som musela kričať na rozhodcu nech dáva pozor, že mu tam stojí v bránkovisku, samozrejme som myslela hráča a dievčence sa zadúšali od smiechu , že čo asi tam stálo, tak na mojich výstrelkoch sa smiať môže ale na ich výstrelkoch sa nemá, správne je dať nejaký trest . Vraj v škole nemajú o čom rozprávať, že rodičia im nerobia nič zlé nie je "in". Tak niekedy len tak, aby sa dalo našim zlatíčkam ponadávať si na fotrovcov zatrhnem telku, alebo internet, ale nič to s nimi nerobí, holky si vezmú knihu alebo časák a vychcechtávajú sa v pohode ďalej. Ale jedno vieme obaja, sú skvelé, na to, že sa učia ráno v aute a vystrájajú kúsky bežné, sa môžeme na ne obe spoľahnúť. Vedia si poradiť keď sa túlame večer vonku a dokonca nás aj skontrolujú či sme v poriadku. Takéto zlatíčka máme. Ľúbim ich veľmi. A teší ma, že aj v puberte sa prídu na nás zavesiť a a objať nás oboch. Nehanbia sa držať sa s nami za ruku alebo oprieť si hlavu v kine na tatove alebo mamine plece.