zara

Pozerám na tie kancelárske hodiny. Tikajú a ich tikot vraví, choď domov. Už si dnes dosť pracovala.

Akosi sa mi nechce, nechce sa mi do toho prázdneho bytu. Zlatíčka sú vonku s kamarátkami a mňa nik nečaká. Kamošky sú na dovolenke, tak klebetenie musí počkať. Nechce sa mi sadnúť k telke, nechce sa mi ani pobehovať so žehličkou v ruke alebo ju vymieňať za varešku. Nechce sa mi čítať a nechce sa mi ani písať. A teraz  klamem sama sebe, chce sa mi písať, chce sa mi písať o tom ako mi chýba, ako mi chýba v našom aute za volantom, ako ma čaká pred robotou. Chýba mi ten bozk na ľavé líce a vetička tak ako bolo? Chýba mi ten vietor vo vlasoch keď otvorí okno a prievan sa nám preženie cez bočné okná. Chýba mi otázka, ide sa nakupovať? Chýba mi ten obyčajný rozhovor a hnev na jeho prácu. Chýba mi nakupovanie, nekonečné doťahovanie v obchode o veci, ktoré potrebujeme a ktoré nie. Chýba mi keď mi berie tašku pri vchode z rúk a povie,  otváraj. Jeho hlas keď  vraví, si hladná? Čo si dáme? Otvorí chladničku a zje všetko čo má v zornom uhle. Pripraví aj pre mňa a potom spolu jeme v kuchyni a rozprávame si čo sa udialo cez deň. Chýba mi keď vstane a odíde k počítačke a pustí motostránky a ja sedím za ním a masírujem mu boľavý chrbát. Chýba ako sa otočí objíme ma a povie, obleč sa ideme do kina, povozkať sa na motorke alebo na pivko. Keď sa dievčatá vrátia z túlačiek a on si s nimi sadne a preberá ich nekonečné bláznovstvá a ja počujem ten smiech. Chýba mi ako si číta moje zaľúbené príbehy a povie no toto je dobré a toto sa mi nepáči. Chýba mi jeho dych keď  zaspávam a jeho ruka pod mojou hlavou. Dotyky a milovanie s ním, veľmi mi chýba. Chýba mi ten náš spoločný obyčajný deň.

Tak a teraz keď  viem čo mi chýba je čas vypnúť počítač, zavrieť okno a pobrať sa domov. Budem si čítať, našla som zabudnutú knihu básní Jána Smreka Moje najmilšie. Tak si spravím večer s básnikom.