zara

Pozdravujem blogerky a blogerov z našej rodinnej cesty. Doleteli sme všetci štyria aj s naším červeným kufrom na miesto určenia načas. Najhrozivejšia černoška nás čakala už pri výstupe v Atlante na colnej kontrole. Jej pohľad, hmm dosť nepríjemný a funkcia o to hrozivejšia. Táto pani, -my sme ju nazvali usmerňovačka- , rozhodovala o tom kto do ktorého radu a ku ktorému colníkovi sa má postaviť. Nuž tak sme poslúchli a stáli statočne v rade so strachom, že nestihneme lietadlo do L.A. a to ešte bežať pre kufor. Keď pán colník asi dvadsať ročný vyhlásil do mikrofónu na celú halu, že potrebuje eskortu a zobral nás do miestnosti k ďaľšiemu kolegovi, tak nás už bolelo aj brucho, hľadať WC už začalo byť veľmi potrebné , tak sme sedeli ako poslušní škôlkári a čakali či sa letí ďalej , alebo sa ide domov ešte z colnej zóny. Našťastie sme išli ďalej, prečo nás jediných odstavili, netuším do dnes. V Atlante sme sa povozili metrom popod letisko a počkali si na let do L.A. tam už išlo všetko super rýchlo. Objednané auto stálo presne včas na stanovisku a doviezlo nás do hotela v Disneylande. No časový posun narobil zmätky v biorytme ale už sme ako tak v normále. Prešli sme Disneyland hore dole povozili sa na tých hlúpostiach niekto rád, niekto tak, že ho vlastné dcéry ošálili, že to nie je rýchlodráha. Ten niekto som ja. Mám z toho bruchobolenie tak ma presvedčili, že to je len malinký vláčik. Musím uznať, že bol obrovský a celý v tme s hviezdami. S motorkárom sme skonštatovali, že sú majstri tí Američania na ilúziu. Úžasne urobené. Vybrali sme sa aj do podmorského sveta v San Diegu, tam nám mávali delfíny a veľryby, kosatky a dokonca aj biele veľryby. Však vám tie fotky sem nasúkame doma. Nádhera. Ešte nás čaká Hollywood a cesta domov. Tak zatiaľ všetko. Krásnu noc ja idem ešte do bazéna užiť si 38 stupňov lebo vraj od zajtra bude len 3O. Dobrú noc vám.