zara

Táto noc bola zvláštna, jedinečná a krátka. Ležala som a pozerala na stenu hore nad mojimi očami. Nedalo sa zavrieť ich. Tak som hľadela, alebo hľadala niečo, čo mi sen prinesie na viečka. Keď som bola maličká, mama vravela rátaj ovečky. Narátala som tak do desať a sen sa sníval. Teraz môžem rátať aj do státisícov a nič. Tak už nerátam. Zapálila som malinké svetielko a vzala do rúk knihu. Knihu čo čítam už veľa rokov, vždy ju začnem čítať od začiatku, lebo je skvelá. Spomínala som ju už niekedy dávnejšie. Nevedko. Ten malý potvoriak z knihy mi vykúzlil nočný úsmev. Rozprávky, čo sú o ňom, sú nádherne jednoduché. Milujem ho.  Prečítala som pár jeho príbehov a zhasla svetielko. Čakala som sen. Sen o Nevedkovi a jeho šibalstvách. Nič. Nechodil. Zavrela som oči a predstavovala si ako vyrábam s Nevedkom balón ako sa doťahujem so Vševedkom a nič. Sen sa bál vstúpiť do môjho rozprávkového sveta. Ten nepokoj na duši sa dral viac a viac von. Podával si ruku s tmou a smial sa mi rovno do očí. Vysmieval sa, že som slabá, že ho nepremôžem. Tak som vstala z postele a išla prebrať moju lásku do obývačky. Pochrapkával si, a tváril sa, že pozerá televízor. A to vraj muži nevedia robiť dve činnosti naraz. Starú belu vedia, a ako mu to skvele išlo. Telka vyhrávala a on spal. Vraj, ,nevypínaj, pozerám. Usmiala som sa na neho a spokojná som odkráčala do postele, dúfajúc, že príde. Nepokoj sa uškrnul a odletel niekam k hviezdnemu prachu. Zaspala som s vedomím, že ma o pár minút pritúliš k sebe. Krátke spanie, krásne ráno. "Nerob toľko činností naraz láska, stačí jedna. Zaspávaj so mnou....."