zara

Myslím, že môj včerajší pokus o vyspovedanie sa z mojej hanby kvôli šťastiu niektorí nepochopili celkom tak ako som to myslela. Stáva sa. Stáva sa, že ľudia majú rozdielny pohľad na život, na skutočnosti, ktoré prežívajú. Majú rozdielny pohľad jeden na druhého. Viem, že nie je možné klasifikovať problém v úzkom ponímaní. Skúsila som predostrieť môj pohľad na skutočný svet a život, ktorý sa točí v mojom reálnom svete. Skúsila som napísať pocit, ktorý sa ma dotkol keď som sedela s kamarátkami a bavila sa s nimi o ich problémoch.

No nebudem už rozpisovať čo sa deje v ich rodinách a čo ma donútilo vypísať si pocit, že moje šťastie nie je v móde. Jednoducho sa mi stalo, že ma dievčence zastavili v rozprávaní o pohode, ktorú prežívam. Toto ma trochu vyľakalo, zostala som prekvapená, že rozprávať o radosti, šťastí a pohode v rodine nie je zaujímavé, cítila som sa ako človek, čo nepatrí k nim. Poznám ich dlho, viem o nich veľa, a tak isto ony o mne. Takže som si dovolila môj pocit napísať tou formou, ktorú som použila. Jednoducho som zostala zahanbená v tom, že je u mňa všetko v poriadku.

      Obyčajné šťastie, čo to vlastne pre mňa znamená?

Moje šťastie: Tak hlavne byť zdravá, mať zdravú rodinku a blízkych ľudí, priateľky a priateľov, ráno vstať s tým, že viem, že mám lásku, že mám deti, že mám prácu. Vedieť, že som sa narodila v krajine, ktorá netrpí celospoločenským hladom, to je pre mňa šťastie. Šťastie je aj keď sa na mňa usmeje manžel, keď mi podá dcéra ruku a pobozká ma.  Šťastie je aj to, že som sa narodila v krajine, ktorá mi dáva možnosť rozhodnúť sa. Že nemusím stáť v dažďovom pralese s podvyživeným dieťaťom na rukách a prosiť o pomoc.

      Nevravím, že ma to nebolí, keď vidím ako trpia deti a ľudia v krajinách tretieho sveta, bolí, a preto som ochotná pomôcť, a to je šťastie, že môžem, že môžem poslať príspevok napríklad UNICEFU. Nie je nad pocit, keď môžem pomôcť a moja pomoc pomôže, či priateľom alebo len tak niekomu urobiť radosť, to je šťastie mať tú možnosť pomáhať a robiť radosť.

     Tak ako ma trápilo či bude ten nešťastný problém s plynom u nás  vyriešený, tak ako ma mrzí, že aj keď nám ho pustili ( a vraj už zase odstavili), že Ukrajina s Ruskom naďalej nevedia vyriešiť svoje problémy, že tam ľudia budú mrznúť, nuž ale ja s tým neurobím nič, jediné čo viem urobiť je, že mám s tým súcit a to im nepomôže.

     Alebo či sa bude musieť spustiť elektráreň v Bohuniciach, ale na tieto rozhodnutia a lámanie si hláv som bola voliť a v tých voľbách vyhrali tí, čo sedia na stoliciach, ktoré rozhodujú. Toto nie je moje rozhodnutie, to bolo pri tých voľbách, ak sa do čela dostal niekto koho som nechcela tak budem musieť vydržať, alebo sa odsťahujem inam, vždy mám na výber, ale šťastie si vziať nedám, ak sa tam dostal ten komu som svoje rozhodovacie právo dala, tak mu verím a to je šťastie.

     Možno si zaslúžim odsúdenie za to, že som si dovolila v čase celosvetovej finančnej krízy, nedostatku plynu u nás alebo odstávky elektriky napísať o svojom pocite z nešťastia kamošiek, ale verte alebo nie, myslím, že šťastie je naklonené sadnúť si do každej rodinky v mojom okolí, v mojom reálnom svete, u mojich kamarátiek  len by sa ho nemali báť, netreba sa báť, že sa stratí. Vám ho prajem všetkým bez rozdielu, či so mnou súhlasíte alebo nie.