zara

     Vkĺzla som sem cez otvorené dvere. Bez fanfár a červeného koberca. Úplne obyčajne. Jeden rok môjho života spojený s virtuálnym svetom a virtuálnymi priateľmi. Stali sa z nich skutoční, živí ľudia. Jeden rok sa mi deň čo deň prsty na klávesnici preťukali na stránku blogu, kde som sa zabývala. Prechodný pobyt stále trvá. Je síce možno už menej navštevovaný ako na začiatku ale je tu. Je mi tu s Vami fajn, rada sa vraciam k ľuďom ktorých som spoznala osobne ale aj k tým čo žijú vedľa v domčeku virtuálneho mesta.

    Dejú sa tu všakovaké čudesné, zázračné a pekelnícke veci. Hádky, nedorozumenia, zábava, smútok, cítiť tu lásku, nevraživosť, priateľstvo, nenávisť. Taký obyčajný ľudský svet. Naučila som sa pochopiť myšlienky ľudí ktorých som nikdy nemala možnosť vidieť. Naučila som sa, že aj keď nerozumiem alebo sa mi niečo nepáči a je mi z toho smutno patrí to k tomuto aj k reálnemu životu.

   Otvorila som Vám môj domček, vpustila som Vás nielen do obývačky ale aj do spálne a kuchyne. Dávate mi pocit radosti  aj smútku. Rok prešiel, s ním aj pády a víťazstvá, sklamanie a priateľstvá. Páči sa mi to. Je to také obyčajne neobyčajné. Niekedy sa mi zdá, že sme ako dospelí s detskými srdcami, akurát deti sa nedokážu tak dlho na seba hnevať a útočiť. A to ma bolí, to ma sklamalo, toto v mojom reálnom svete nie je.

    Takže ďakujem Vám všetkým za Vašu priazeň, priateľstvo, za vaše nakúkanie ku mne domov, za pomoc, za láskavé slová, za kritiku, ďakujem aj za mlčanie. Blog je pre mňa kúskom života vo forme papiera kde píšem čo sa mi v hlave motá. Schovávať to do šuplíka sa mi nepáči, chýba v tom šuplíku Vaše priateľské klopanie, hodnota Vašich slov má pre mňa obrovskú cenu. Najkrajšie na tomto virtuálnom bývaníčku je, že si Vás môžem vziať všade so sebou, ste skrátka stále pri mne nech som kdekoľvek, toto reálny svet neponúka tak často. Vážim si to.

   Pomaly otváram druhý rok, veľmi pomaly... pomalšie ako by som chcela,  no neupratané chodníčky a trávniky pred domčekmi ma brzdia. Takže začínam od toho svojho, pozbieram nahádzané papieriky, popadané lístie, vyplejem burinu a vysypem všetko to smetie na smetisko. Nech to zhorí, dym sa rozplynie, verím, že sa upratať dá, len treba chcieť. Ja chcem.