zara

Bola smutná, deň sa končil, opäť nevolal. Mala chuť kričať do sveta ako ho miluje. Nebolo nikoho na blízku aby to začul. Nebol tam, nebol pri nej. Odišiel. Nevedela prečo. Netušila čo spravila zle. Chcela len tak málo, aby ju držal v náručí, aby sa s ňou znova miloval. Chcela aby sedel pri nej a hladil jej chrbát a dýchal pri jej uchu. Sedela sama na balkóne a večerná hmla, ktorá padala na zem jej premietala príbeh. Príbeh, kde hrala ona a on. Boli šťastní. Držali sa za ruky a spolu kráčali ulicou. Ľudia sa obzerali za nimi, ich láska sa usmievala z tvárí. Pozerala do hmly, slzy stekali po lícach, chladivý pocit prechádzal celým telom. Hmla hustla, obraz bol jasnejší, videla ako sa jej pery stretávajú s tými jeho. Bozk sa rozplýval a vniesol do vzduchu sladkú vášeň. Pohľad do jeho očí jej dával nádej a silu žiť. Bozkával ju nežne, láskavo, vzrušujúco. Triasla sa, duša sa pýtala von, nech vidí ako sa roztápa v jeho náručí. Milovala ho. Miluje ho. Hmla posunula obraz do jej spálne, stáli oproti sebe nahí, dotýkali sa jeden druhého, usmievali sa na seba, ruky blúdili po miestach inak schovaných v šatách. Hladil ju, vzrušene dýchala, jej prsia sa zdvíhali a klesali rytmom vzrušenia, ktoré nastupovalo svoju dráhu. Závratnú, kľukatú, nebezpečne stúpajúcu, padajúcu. Nechala ho, nech sa jej dotkne úplne všade. Urobil to. Preskúmal prstami každý kúsok jej tela, dotýkal sa duše, našiel miesta, ktoré reagovali na jeho dotyky chvením. Stáli a milovali sa pohľadom zabodnutým do ich sŕdc. Hmla sa začala dvíhať, obraz mizol, slzy vyschli, srdce plakalo. Sedela sama,  hmla nechcela aby sa pozerala na svoju minulosť. Stal sa minulosťou.