zara

         Neviem či budem pochopená, a v podstate je mi to jedno. Ak má niekto chuť pochopiť ma, tak iste pochopí, ak nie, tak nepochopí. Som vydatá, šťastne vydatá a dokonca si dovolím tvrdiť o našom manželstve, že manžel je šťastne ženatý. Takže tam sa nemáme nad čím zamýšľať. Obaja vieme ako na tom sme, obaja vieme čo k sebe cítime, vieme čo by sa stalo, keby jeden vyšiel z roviny, a začal sa hrabať niekam do kopcov neznáma. Neskúšame to. Nedráždime sa, nehádame sa. Máme svoje tajomstvá a vieme, že ich máme, pokojne by som mohla tvrdiť, že to je to, čo nás stále drží v tej iskre a vzrušení z toho, čo možno by sa stalo keby..... hypoteticky sa o tom dokážeme rozprávať doma hodiny a záver je vždy len o nás. Nikdy nie o jednom. To ma baví na našom vzťahu.

        No ale keď sa človeku stane, že nájde ďalšiu dušu, ktorá je šitá tou istou ihlou ako tá jeho, čo s tým. Stalo sa mi. Nezaradila som to do kolónky tajomstvo. Nemala som dôvod. Priateľ. Je pre mňa neuveriteľné ako myslíme, ako je možné, že si vieme položiť otázku a vedieť dopredu odpoveď. Je neuveriteľné ako dokážeme komunikovať a nemať pocit, že si niekto z niekoho uťahuje. Zdalo by sa, že v tej komunikácii chýba prekvapenie, hmm ostáva pomyslieť si jedno, to musí byť nuda. Nie je. Je úžasné ako tá nuda odpláva jedným obyčajným slovom. Nevieme o sebe nič a predsa všetko, niekedy mám pocit, že mi to je brat, ktorý žije vedľa mňa od narodenia. Vo svete konvencií sa nosí, že žena a muž nemôžu byť priatelia, že sa medzi nimi skôr či neskôr kryštalizuje niečo iné ako priateľstvo, je to chuť ochutnať sa. Nemám ju.

         A tak som si zauvažovala nad tým , či je to možné a vôbec či je to normálne. Mám veľa priateľov ale nie až takých, ktorí by mi pasovali takýmto dokonalým spôsobom. Ako sme sa spoznali nie je dôležité. Netrvalo dlho a zobrala som môjho manžela na stretnutie s ním. Nepustili ma k slovu, bavili sa a ja som tam stála a sledovala dvoch mužov, čo patria do môjho života, jeden roky rokúce, druhý nie tak dlho ale veľmi intenzívne. Prečo intenzívne? Jednoducho preto, že vie prejaviť svoje emócie. Ten domáci pán nie. To je tvrďas čo emócie neprejaví len tak na vyžiadanie. Pozerala som na nich a usmievala sa šťastím, bol to ten pocit šťastia, ktorý človek zažije možno raz, dvakrát za život. Absolútna sloboda a pokoj na duši, že tam patrím. Úplne bez problémov.  

        Vtedy som  spoznala čo je to milovať. Dôvera a láska idú pekne ruka v ruke a ten čo skutočne miluje dokáže pochopiť aj priateľstvo. Preto si myslím, že milovať neznamená dať putá a priviazať si k sebe lásku, milovať to je sloboda, je to najvyšší stupeň viery v  partnera, v človeka čo píše jedným perom osud toho druhého bez toho, aby musel mazať a škrtať. Tak toto žijem, to je moje manželstvo.