zara

Dnes je tu u mňa v práci akosi podozrivo. Všade pokoj, žiadny zhon. Žiadne príkazy, žiadne úlohy. Hmm, piatok. U nás v práci akoby sa v piatok zastavil čas. Hodiny sa mi na stene vysmievajú, že ešte je len poludnie. Vonku zahučí siréna, to sa vždy s kolegom pozrieme na seba, a pokývame hlavou, konečne piatok. Konečne príde víkend a s ním sa pomaly zastaví zhon. Zhon za niečím čo mi vôbec nedáva nejaký pocit uspokojenia. Ale keď sa musí tak sa musí. Nemám rada slovo „ musíš“, to slovo mi kradne možnosť rozhodnúť sa. Možnosť povedať, nie. Takže namiesto slovka musím, používam také obyčajné malé milosrdné klamstvo, vravím si, že chcem. Chcem poslúchať šéfkine príkazy, chcem ráno vstať, chcem sedieť v práci a vybavovať veci, ktoré ma nebavia. Veď keby som nechcela tak ostanem doma. Jednoducho povedané, nič nemusím. Všetko chcem. Takže ráno som sem dofrnkla so zmrznutým nosom a dobrou náladou, a kolega mi pridal ešte trochu navrch nálady ako lusk, heslom dňa z nemenovaného bulvárneho denníka: „V poslednom čase toľko pracujem, že to už ide na úkor pitia!“ Mám skvelého kolegu, je už trochu starší, vždy sa mu smejem, že začal pracovať v tejto našej práci keď som sa ja narodila. Je tu dlho ako môj celý život. Taký tatko. Srší humorom a vždy ma baví. Ešte sme sa za tie roky ani raz nepohádali. Keď tak nad tým a nad ním premýšľam, je to optimista celou dušou. Mám ho rada. Včera išiel so šéfkou na nákupy, vraj majú super kabát, keď odchádzal, spýtal sa ma ako v rozprávke o Popoluške , že čo mi má priniesť. Odpoveď znela jednoducho, že aj ja chcem kabát. Nuž vraj ma musí odmerať, aby vedel aký veľký. No nie je zlatý, merať sa mu zachcelo. Stále srší humorom. Prišiel z obchodu a vraj musí ísť k lekárovi, lebo zabúda čo má kúpiť. Vybral sa pre mandarínky a kúpil ďalekohľad. Som rada, že ho tu mám. Na jar by mal ísť do dôchodku. Ešte by nemusel....