zara

Tuhnú mi prsty.

Jemný dotyk po klávesnici.

Rozprúdi krv, myslela som, že to pomáha.

Nepomáha.

Potrebujem kúsok tepla, nemá ho niekto pre mňa vo svojej tajnej zásobárni?

Chýba mi ten lúč čo šteklí po nose a nedovolí otvoriť oči.

Chýba mi to žlté, farebne guľaté slniečko.

Je popoludnie a vonku je tma.

No tak toto sa mi nepáči.

Milujem jeseň a jej farebný dúhový svet.

Jej studený vietor čo sa do kostí dostáva a núti ma kráčať rýchlejšie domov k svojim miláčikom.

Ale toto čo je vonku mi pripomína film Piaty element.

Nič nie je tak ako má byť a predsa všetko funguje.

        I keď sa ľudia tvária, že je všetko v poriadku, mám pocit, že duše majú rozhodené po svete a túlajú sa ako vo sne po  mramorových schodoch na úpätie vrchu smerom k vysnívanému hotelu, plnému tepla a slnečných paprskov. V ušiach mi znie hudba balaljky a spev pouličného trubadúra, ktorý spieva o láske na leto, teda letnej, chvíľkovej ale predsa horúcej. V studenej kancelárii mi táto vysnívaná momentka leta vykúzli na perách úsmev, a mám pocit, že sa aj červenám. Nedalo sa mi dnes inak, len snívať s otvorenými očami, cez úradné hodiny v mojom studenom kanclíku. Zohriať sa vlastnými pocitmi je to najľahšie na svete. Tak sa púšťam do snívania na pokračovanie a toto smutné popoludňajšie obdobie čo pripomína pochmúrnu noc prečkám s pani fantáziou a budem si vyrábať svoj súkromný teplom obliaty a slnkom prikrytý svet.