zara

            Sen čo sa mi občas sníva je ako film čo sa nekončí.

            Prvá časť je  rozkošne pomalá a jemná melódia čo ho vymaľováva do dúhových farieb sa mi rozlieva po celom tele. Dotyky žltej a ružovej prúdia po prsiach a zrýchľujú pohyb usínajúceho srdca. Nechce sa mi zrýchľovať ale nemôžem to zastaviť, púšťam sa spolu s nimi do hlbokej priepasti. Niet tam už farebno. Čiernobiely obraz sa ovíja mojím telom a ťahá ho do svojich hlbín, vtedy sa mi chce kričať, ale ten spomalený pohyb jeho hadích rúk ovinutý okolo bedier ma ťahá dolu ku dnu. Dopad býva bezbolestne nádherný. Mám pocit, že  si líham na tisíce naskladaných gázových obväzov. Blúdia po mojom tele a obväzujú bolesť, smútok a strach. Akoby ich chceli liečiť.

             Druhá časť sna začína údermi do obrovských bubnov poukladaných vedľa seba v rade. Neviem prečo sa mi zdá, že je to cesta, ktorá je pripravená na to aby som po nej bežala. Kam mám ísť neviem. Brána do neznáma je vykladaná kvetmi, čiernobiele studené kamenné ruže sú prikované bielym pásom z čohosi živého na jej oblúku. Nahé telo z ktorého vejú len kusy gázy okolo členkov skáče po bubnoch a uteká veľmi pomaly k tej bráne. Prsia sa hojdajú pomaličky zboka na bok každým krokom. Dlaňami ich chcem prikryť ale nemôžem zdvihnúť ruky. Je to akoby som sa vznášala v povetrí a lietala nad kamennou riekou, kde plávajú sudy v tvare tých bubnov.

             Tretia časť je to najkrajšie čo som kedy videla, z brány sa odlupujú kamenné ruže a padajú do košíkov upletených z tých rúk čiernobieleho obrazu,plné koše zakrývam  zvyškami gázy z mojich členkov. Keď zostanem nahá stáť pred bránou vojdem do nej a za ňou vidím muža ako leží v posteli a kýva na mňa prstom. Podídem k nemu, beriem do rúk kalich plný červeného vína. Napijem sa, ale všetko steká po mojom tele až k chodidlám, tam sa rozlieva okolo mňa kaluž v tvare srdca. Stojím v ňom. V tej chvíli malý žltý vtáčik vyletí  z dlaní muža a zahrkúta nad hlavou  slovíčko „poď“ . Muž vstane vezme ma za ruku a vedie ma bránou na opačnom konci cesty von z toho čiernobieleho obrazu. Vykročím a ďalej už idem sama, nádhernou lúkou plnou kvetov, úžasne žiariacim horúcim slnkom, a vôňou dráždivej mäty, líham si do tej vône.

Vždy sa zobudím v ten moment keď si líham na tej lúke. Je zvláštne, že v izbe cítim vôňu mäty a srdce mi bije vo zvuku tých bubnov.