zara

                  Byť hrdá, hrdá na to, že som žena, hrdá na to, že som matka, hrdá na to, že som dcéra, sestra, manželka, dobrá v práci, byť hrdá na to, že si viem poradiť a byť hrdá až natoľko, že si neviem pripustiť omyl? Kde končí hranica hrdosti.

                Premýšľam nad tým po včerajšom filme čo sme si pozreli s dievčatami v kine ( Predčítač ). Hlavná hrdinka bola natoľko hrdá žena, že dovolila aby sa v tieni svojej hrdosti dostala do väzenia na doživotie. Je to slabosť keď si človek prizná, že niečo nedokáže? Je to podloženie polien pod nohy vlastnému presvedčeniu? Nemyslím si, že hrdosť by mala byť tak bezhranične neobmedzená. Priznať si nevedomosť, alebo omyl je pre mňa známkou tej najväčšej sily. V tom je zakuklený úspech vo vlastnom živote. Byť  nedokonale žijúcim tvorom dáva možnosti obrovského razenia. Prečo sa nechať spútať hrdosťou a dokonalosťou ? Skúšam to pochopiť, či je vari hanba nevedieť, nevidieť, nepočuť alebo nemať záujem o niečo pre iných podstatné? Mám pocit, že sa príliš zaoberáme tým všetkým, a unikajú nám tie podstatné maličkosti. Hrdosť je krásna ale myslím, že je to o stanovených prioritách každého z nás. Ale ako ich zoradiť? Kedy sa dokážeme dostať do stavu, že odložím hrdosť nabok a priznám si omyly, nedokonalosť, nevedomosť?

                Hmm, už teraz sa tu usmievam, že je veru ťažké ospravedlniť sa, alebo priznať si slabosť verejne. Je ťažké, prísť a povedať zababrala som to, lebo som nevedela čo s tým. Ale tá úľava stojí za tú chvíľu mrazivého pocitu pred vyrieknutím slov, kedy hrdosť odkladám na rebríčku priorít na posledné miesto. Tak čo, do akej miery byť hrdý/á ?