zara

V noci som sedela po nádhernom milovaní s motorkárom na balkóne a premýšľala čo sa so mnou deje, čo ma núti vyrozprávať sa svetu, čo to vlastne robím. Moja mladšia žabka mi povedala pri varení, že si myslela, že na blog píšu len puberťáci, asi som teda puberťáčka. Staršia, sprav si blog nech sa pochváliš svetu, čo nosíš v hlave a rozdeľ sa s myšlienkami a pocitmi. Motorkár sa zasmial a teraz píše na blog komenty ako divý. Pozerala som na hviezdy a premýšľala, ktorá z nich má pravdu. Čakala som na hviezdnu odpoveď. Hviezdy svietili a nevraveli nič. Bolo ticho. Počula som len ježka ako si odfukuje v tráve a netopierie krídla ako šuštia do nočného vzduchu. Odpoveď si musím dať sama. Písmenká ma fascinujú, skladanie slovíčok z myšlienok preháňajúcich sa mi v hlave milujem. Písať sa mi chce a píšem si rada, či dobre, alebo zle, to je mi jedno. Staršia dcéra má pravdu, podelím sa s nimi. Mladšia má pravdu, že som v puberte. Vrátila som sa do čias keď som presedela nad písacím stolom hodiny a máčala papier slzami alebo prskala naň od smiechu. Fúha, začalo sa rozvidnievať. Tak šup ešte pod perinku. Užiť si teplo čo ma čakalo kým som si upratovala v hlave. Ráno bolo smutné. Nesvietilo mi do okna slnko, muškáty márne hľadali kúsok lúčov aby si vylepšili farbu svojich kvetov. Pozrela som na neho. Usmial sa a pobozkal ma. Pohladil. Pritúlila som sa k nemu a trošku sme sa rozmaznávali. Pohľad na hodiny ma vyhnal z tepla postele. Škoda. Nuž ale práca vraj šľachtí, tak sa idem zušľachťovať. Spravila som kakao a nakrájala vianočku. Chuť na sladké bola uspokojená tak môžem ísť. Teším sa, včerajšok zrovnaný, nikto sa na nikoho nehnevá a doma je znova pokoj a pohoda.