zara

     Nepoznáme sa celý život, ale je to dosť dlho na to aby som si mohla dovoliť napísať príbeh jednej ženy, ktorá mi vstúpila do života. Zoznámili sme sa tou modernou formou na blogu. Najprv to bolo len také to komentovanie a sem tam správička do odkazu autora. Nezáväzné riadky nič osobné. Pár viet a pozdrav. Prišlo stretnutie a za ním ešte pár stretnutí a ja som si začala dávať dohromady súvislosti, ktoré ma zo začiatku prekvapovali samú, ale postreh a pár znakov ma dostalo do pozície pozornejšieho čitateľa. Prečítala som si príbeh ženy, ktorá ako dieťa trpela zneužívanie vlastným otcom. Nedokázala som napísať pod ten príbeh ani jeden koment, niežeby som nevedela aké stanovisko zaujať k tej problematike, ale začala som tušiť, že tento príbeh nemá koniec. Neskončil.

     Trápenie a bolesť čo nosí v duši ju sprevádza na každom kroku. Nesilila som stretnutie a nekládla otázky, ktoré by ma doviedli k poznaniu, že sa nemýlim. Cítila som, že ona je tá, ktorá mi píše a sedávame vedľa seba na káve a nepovie zo svojej minulosti nič. Bolo mi jasné, že nemá odvahu. Strach, ktorý ju prenasleduje ešte aj dnes, jej nedovolí aby to povedala nahlas. Prišiel deň, keď som dostala pozvanie na kávu od ženy, ktorá bola podpísaná pod príbehom. Vedela som koho stretnem. Vedela som, že je čas spustiť komunikáciu aj o inom ako len o bežných veciach.

    Cítila som, že ju treba učiť základné veci. Veci, ktoré sa mne zdajú bežné. Každodenné maličkosti a drobnosti na ktorých je založený vzťah. Vzťah či už matky a dcéry alebo sestier alebo priateliek. Nepoznala čo je objatie, nevedela sa zorientovať v akomsi bežnom styku s ľuďmi. Dýchal z nej strach z nepoznaného. Prvé stretnutie sa nieslo v duchu ja som rečnila ona žiarila spokojnosťou, že to viem. Ale nepadlo o tom ani slovko. Nechala som to na ňu, nechcela som ublížiť, rešpekt pred ňou a jej prežitým ma držal na uzde. Prekvapuje ma však jedno, ona nič nechce, len uznanie, potrebuje cítiť iba lásku a spokojnosť s jej životom.

      Osobne cítim problém a veľký, problém v tom, že sa nedokáže mať rada. Mať rád sám seba je základ šťastnej cesty životom. Ona však túži po tom aby ju malo rado jej okolie, jej rodina, jej priatelia, ťažko sa jej dostať do duše, je nutné urobiť pár zmien vo vnímaní okolia.  Podarilo sa nám rozpútať siahodlhé nočné rozhovory o témach ktoré nikdy s nikým nepreberala. Začalo to obyčajným rozhovorm o dotyku, dotyku preto, že chcem aby sa ma dotkol človek ktorý to myslí nezištne, ktorý sa dotkne preto lebo má rád. Ten dotyk a následne objatie nás dve stáli jedno popoludnie . Verte či nie, na prvýkrát to ani nevyšlo. Utiekla. Tušila som čo chce urobiť ale strach jej bránil. Stalo sa to až na druhý deň, objala som ju. Cítila som, že by chcela v ten moment  byť malým dievčatkom v náručí matky. Je to zvláštny pocit nahradiť dospelej žene na pár sekúnd matku, ktorú má, ale nebola ňou. Tá najprirodzenejšia vec čo sa medzi matkou a dcérou deje. Ona to nepozná. Vo svojom veku je odkázaná na tápanie vo svete dospelých bez informácii, ktoré sa získavajú celé detstvo. Poznala len jediné, sexuálne týranie svojho otca a nezáujem matky. Pre mňa hrôza. Nikdy som však nenadobudla pocit, že jej musím pomáhať, že musím stáť pri nej, že je to moja povinnosť, môj pocit sa uberá úplne iným smerom,  jednoducho chcem byť s ňou a byť pri nej, posúvať jej nohy krokmi detstva , puberty až po dospelosť.

         Naše rozhovory sú otvorené, teší ma , že sa nebojí pýtať sa na prvý sex, na milovanie, na to čo je orgazmus, a ja odpovedám ako mojej mladšej sestre . Ona sa červená, ja sa usmievam. Je neskutočne ťažké pre ženu, dospelú ženu, ktorá sa bojí dotyku, objatia aj od ženy aby sa zaradila do normálneho sveta. Viete si to vôbec predstaviť čo prežíva? Ja už ano.

        Vpustila ma do svojej detskej izby a nechala ma poriadne sa rozhliadnuť a pochopiť čo sa s ňou deje, keď sa jej prihovorí muž, keď má stretnutie a má sa rozprávať s chlapom o veciach ktoré sú pre ňu neznáme. Posúva sa míľovými krokmi, to čo sa mne podarilo odžiť si pekne rok za rokom, krok za krokom, ona musí prejsť za pár dní. Preto by sme mali vnímať tento svet. Počúvať čo nám šepne okoloidúce dieťa možno aj od susedov. Skúsim vám porozprávať môj pohľad na to čo prežívam pri rozhovoroch s ňou. A ona bude pri tom.