zara

       Dlho do noci som premýšľala. Veta čo mi od mojej priateľky znie v ušiach od včera mi nedala spať. Povedala krátko a bez zaváhania, chcem frajera. Ani to nebola veta, skôr to bolo prianie, alebo túžba, ba dokonca by sa mohlo zdať, že zúfalé volanie o čosi alebo kohosi. Vydatá ženská si vzdychne takto verejne.

     Premýšľam nad tým jej chcením. Prečo chce frajera, prečo jej vôbec napadlo čosi takéto. Poznám ju roky. Nikdy predtým nemala takéto myšlienky, keď sme sa bavili o tých témach ako sa ženy niekedy bavia, bola vzorom cudnosti. Ale nie až takej tej prudérnej, toto bola cudnosť z môjho pohľadu taká fajn. Taká obyčajná. Žiadny iný chlap ako ten jej. A zrazu mi povie toto. Otázka či ja by som nechcela frajera ma ani veľmi nezaskočila, noo, odpoveď nepoviem, lebo však viete mám tu polovičku a nebudeme teda vytvárať negatívne ani pozitívne prostredie u nás doma.

    Tak čo ženy, myslíte, že po toľko ročnom manželstve je nutné chcieť frajera? Priateľka navrhla takú zmenu v manželskom súžití, vraj manželstvo na dobu určitú, nie na celý život, najprv na päť rokov, potom predĺžiť ale nie už na takú dlhú dobu ale pomaly skracovať predlžovanie, vraj by sa naše súdnictvo odbremenilo, nebolo by toľko rozvodov. Pekne by sa manželia buď rozišli alebo predĺžili dobu trvania. Zdá sa mi, že to by bolo celkom v poriadku. Len jedna vec mi tam nesedí, čo ak by jeden chcel predlžovať a druhý nie. To sú úvahy. No a končím s tým, počkám, čo urobí, či si naozaj toho frajera nájde.