zara

Bosé nohy čľapkajúce v kaluži dažďa.

Prsty tuhnú a studeno sa šplhá hore.

Ide pomaly a postupne po každučkom milimetri kože, vychádza po mne ako po rebríku. Do buniek zasadilo chlad. Blúdi a nechce sa dostať nikam inam len na jedno miesto. Pokúšam sa ubrániť, pokúšam si zahriať telo trochou vzruchu, trochou smiechu. Nejde to, je zlý deň. Mám zlý deň, presviedčam sa, že dažďová kaluž je moja priateľka čo sa mi dostala do tela úplne normálne podaním ruky a úsmevom. Nejde to, nedá sa mi dýchať s tým pocitom hnevu a chladu. Hmm, najradšej by som buchla dverami a ten zvuk by ju striasol zo mňa. Buchnutie a bác, padne, pocit bezmocnosti a stáleho boja proti hlúposti, nepočúvaniu a povyšovaniu. Je mi divne, tak divne, že sa nedá používať na obranu všetky tie skvelé pocity čo inak bežne nosím so sebou ako kabelku či rúž v nej. A teraz musím urobiť, znova musím a musím, to slovo ma zabíja. To slovo a ten výsledok keď to dokončím ma zabíja tiež je to nezmysel.

Brániť sa je nezmysel, chcieť vyhrať je nezmysel, dosiahnuť niečo čo sa dosiahnuť dnes nedá je nezmysel. Tak nezmyselne trávim dnešný deň s pocitom keď ma asi roztrhne od hnevu.

Chcem tento deň vypnúť. A tak pekne sa začínal. No nič, ide sa do nezmyselnej činnosti nezmyselných činností. Nad týmto vyhrám len vtedy keď dvere ktorými vchádzam každé pracovné ráno už zostanú predo mnou vždy zamknuté. A to je môj problém. A to ma hnevá, že je môj.