zara

       Stalo sa to pred sedemnástimi rokmi. Mala som skvelých 22 a bolesť čo sa mi sem tam objavovala v podbrušku nasvedčovala tomu, že bábo čo nosím pod srdiečkom sa už asi nechce ďalej tlačiť v tom malom priestore. Pamätám si to ako dnes, ležala som v posteli medzi nohami vankúš a bruško vyložené na ďalšom vankúši. Drsňák , vtedy ešte nebol drsňák len také mladé ucho čo sa tešilo na bábo, ktoré donesiem domov, ležal vedľa mňa a stále sa vypytoval, či ma niečo nebolí, či mi je dobre a či a či... Bol nesmierne zlatý a starostlivý. Pozerali sme seriál volá sa „ Útek zo zlatej krajiny“. Spomínate na Ilema Ohniváka? Ano to bol on. Tak ten vtedy v noci frčal na estévečku. Teraz keď ho opakujú vždy kričím:... ano toto si chcela dieťa moje kukať s nami a tak si sa vypýtala na svet.

   Filmík skončil a bolesť bola intenzívnejšia, až to prišlo, plodová voda na matraci, manžel v pokluse, sanitka pred barákom a ja rýchlo v nej trvalo to pár minút. Do pôrodnice som prišla akurát, dieťatko sa narodilo veľmi rýchlo. Jediné čo som vládala vnímať bolo to, ako ma pán doktor sfúkol za moje dlhé nechty. Plač som nepočula. Malá neplakala. Neviem prečo, len rýchla chôdza pár výkrikov a beh. Zamdlela som alebo zaspala, to si už nepamätám, ale viem ako ráno sestričky niesli bábenká maminkám a mne sa to moje neušlo. Nebola na vozíčku, nebola nikde. Slzy mi stekali a strach, strach čo sa mi nasťahoval do hrude a do krku bol.... hmm......... bol no aj teraz ho cítim.

    Vstala som z postele a išla ju hľadať, nikto mi nechcel nič povedať a tak som sa prešla celou nemocnicou až som skončila na jiske pre novorodencov. Ležala v inkubátore, vyzerala ako malý mončičák, malinká chlpatá a nádherná. Pani doktorka mi povedala vetu, ktorú nosím v duši do dnes , vtedy som myslela , že umriem, povedala mi jednoducho a tvrdo, akoby išlo o nejakú bábiku z plastu:  "Vaša dcéra je veľmi apatická k životu, neviem či prežije do rána." Apatická, neprežije, umrie, čo to vraví, čo sa mi snaží povedať, premietalo sa mi v hlave, drsňák ma držal za ruku a ja som nevedela čo mám robiť, sadla som si k inkubátoru strčila do neho ruku a prosila ju aby ostala s nami, sľúbila som jej ten najskvelejší život, lásku radosť, nehu, skvelých rodičov a rodinku, ktorá ju bude milovať celým srdiečkom, presedela som tam celé dni a noci. A ona, sa začala hýbať, zázrak , tomu vravím zázrak aj keď na zázraky neverím, toto bol a ostane pre mňa navždy. Niekoľko týždňov ju tam držali na prístrojoch, prešla si zápalmi bedrového kĺba, šelesťou na srdiečku a nepriechodnými dýchacími cestami, pľúcka nevyvinuté a tak to za ňu robili prístroje.

     Dali nám ju až 31.12. domov. Peklo čo prežíva maminka a tatinko keď ich narodené dieťatko nie je samé životaschopné, si viem prežiť s každou. Bolí to. No a teraz má holka 17 rokov. A je to úžasné stvorenie, inteligentná, krásna, priateľská a skvelá ženská. Milujem ju. Želám si len jednu vec, želám si aby bola zdravá a už nikdy viac som nemusela vypustiť slzy zo strachu o jej život. Ľúbim ťa slniečko.