zara

Vzali sme sa s motorkárom, teda ešte nebol motorkár, po „dlhom“ spoznávaní sa. Trvalo to celé dva týždne. Zjavil sa v mojom zornom uhle pri jednej petičnej akcii. Vtedy sa petície veru veľmi často objavovali medzi ľuďmi. Toto bola petícia vcelku nepodstatná pre svet ale podstatná pre môj ďalší život. Ležal v posteli u svojej frajerky a bol apriori proti . Je jedno čoho. Keď som zbadala to fialové tričko a dlhú predlhú ofinu, spod nej vykúkajúce tmavé šibalské oči, vedela som, že je to on. Ten chalanisko je fakt súdený mne. Možno neveríte, ale pozval ma na prechádzku na Kolibu, strašne pršalo a kúpil mi pistácie, vtedy ešte skoro podpultový tovar, jedla som ich prvýkrát v živote. Vôbec neboli slané, mali takú sladkú chuť lásky. Potom ešte raz pozvanie do kina, a prvé milovanie. Tam to už trošku zlyhalo, vypili sme fľašu koňaku a  po tej fľaši už z milovania bolo len neustále pochechtávanie sa.  Po asi týždni si sadol u mňa na posteľ a len tak z čista jasna sa spýtal:

„ Vezmeš si ma.“

Keďže som vedela, že väčšinou sála z neho humor, myslela som, že aj dnes si prišiel zažartovať a tak sa mi v hlave prehnalo, že mňa nedobehne, a tak odpoveď ako inak znela:

„ Jasné. Vezmem. Kedy?“

„ Keď chceš tak aj na budúci týždeň.“

Prehltla som už trochu horkú slinu, ale moja tvrdohlavosť a jeho pohľad mi nedovolil cúvnuť. Tak sme si zašli pre papiere k sobášu, zavolali mojej mame, nech šije šaty. Mama stála v sude s kapustou a skoro omdlela, ale dcéru si pozná dokonale, súhlasila, že ušije. Chcela som čierne, nikdy ma nelákali dlhé biele krajkové šaty neviest. Nepáči sa mi to. Je to škatuľka do ktorej nepatrím. Tak mama ušila čierne, pekné lesklé. Motorkára som obliekla do bieleho obleku a spolu sme sa vybrali s dvoma naj kamarátmi do Zichyho paláca a povedali si svoje áno. Moja svokra ma vyhodila, že jej kradnem najmladšieho syna a tak na svadbu prišli len moji rodičia a sestra. Poblahoželali s neistým úsmevom a odišli do ulíc rozdýchať to, čo sme spôsobili. Hostina super, za pár stoviek a diskotéka vo vysokoškolskom klube nám odpískala manželstvo. Zápas, film, rozprávku, šťastie, slzy, milovanie, hádky, a skúšku kto dlhšie vydrží. Po roku ma rozbolelo brucho a začalo ranné kvílenie nad záchodovou misou. Náhoda. Náhoda v mojom tele sa nám narodila v roku rozdelenia Československa, mal to byť chalanisko, mal sa volať Jakub, celé tehotenstvo som sa mojej náhode prihovárala Kubko, Kubo a keď sa ma v pôrodnici spýtali aké meno dám svojej dcére povedala som, že Bubo..a odvtedy je naša staršia pre nás všetkých Bubo. Potom začal ten pravý tvrdý život, bez peňazí, bez bytu ale s veľkou láskou a srandou, až kým neprišla nehoda. Nehoda je naša druhá dcéra. Volám ju nehoda preto, že sme ju vyrobili, keď bol motorkár na vojne a cez opušťák sme nezvládli ten sexi chtíč v našich telách a hlavách. Po desiatich tehotenských testoch sa ma lekárnik spýtal, či je stále rovnaký výsledok. Bol. Ubezpečil ma, že iný už nebude. Sedela som nad tými papierikmi, a plakala nad nehodou. Peniaze žiadne byt tiež nie. Kam to dieťa privediem. Jedno už je v totálnych nezodpovedných rukách rodičov, síce zaľúbených, ale z toho sa nám dievčatko nenaje. Ale nechali sme si aj nehodu, však náhoda je krásne zdravé dievčatko, nejako to zvládneme. Išli sme do toho. Do všetkého bezhlavo, náhlivo, nerozmyslene, ale vyšlo to. Máme dve zlatíčka teraz už veľké a skvelé baby. Jedna nám od septembra nastupuje na matematický gympel a pre tú druhú ešte nevynašli dosť dobrý odbor, kde by uplatnila svoje rečnícke a diplomaticky herecké schopnosti.